Vysoké Tatry 2022: Osvedčená turistická klasika aj novinky

Na streche Slovenska: Lomnický štít
Pôvodne tu mali riadky o krásnom výhľade a opojné fotky z Lomničáku, ale počasie a príroda tomu neboli naklonené. V Tatranskej Lomnici bolo o pol deviatej ráno ešte ako tak, ale na Skalnatom plese nás vítalo husté mlieko so slabou viditeľnosťou. Mali sme ešte asi hodinu na občerstvenie, a o 9:40 hod sme v pätnásťmiestnej červenej kabíne stúpali nahor.

Veselý lanovkár a vtipná česko – slovenská partička sa nenudila ani pri takmer nulovej viditeľnosti. O to väčšie bolo všeobecné pozdvihnutie pred koncom stanice na štíte, keď sme mali pocit, že to tých blížiacich sa skál jednoducho musíme naraziť. Nestalo sa.

Za 50 minút plánovaného pobytu sme obehli čo sa dalo, lebo vytúžené výhľady do diaľky sa nekonali. Vyšiel čas aj na krátke čajové posedenie. Za fajn nápad tu hodnotím zriadenie Veľvyslanectva Slnka pre celú planétu Zem našimi meteorológmi.

Po prívale čerstvého vzduchu a šiestich cestách lanovkou nám vyhladlo. Pod stanicou novej sedačkovej lanovky je pár desiatok metrov reštaurácia Humno. A trochu netradičná hlavnou výzdobou. Drevenú stavbu dopĺňa nad tanečným parketom otočené kolesami nahor čierne SUV Cadillac Escalade. Jedlo chutné, obsluha mladá a usmiata, a ceny mierne vyššie, na čo si v Tatrách už treba definitívne zvyknúť.

Pokiaľ sa gastronomicky nedorazíte v Humne, mám druhý tip. Na doplnenie energie ešte odporúčam pri trati v Tatranskej Lomnici retro cukráreň Bobčo. Minimálne kávu a zákusok zvládnete.

Popradské pleso a jeho okolie
Zvolili sme asfaltku, lebo som sa ešte dostával po covide do formy. Trasu, ktorú inak zvládnu aj malé deti som si poctivo odfučal, hoci pri plnom zdraví radšej ideme lesom oproti skokanských mostíkoch nad Štrbským plesom a potom po kamennom chodníku. Výhľady sú tu oveľa krajšie.

Zdatnejšia časť výpravy sa ešte vybrala na výšľap na Ostrvu. Všetci si pochvaľovali výhľad na pleso a okolie. Lenže pri vrchole im začalo hrmieť nad hlavami, tak vypli smartfóny a radšej nefotili.

Pohodovejšia skupina dala cestu aspoň na Symbolicky cintorín. Nikdy sme sem doteraz pri návšteve Popradského plesa (ani netuším prečo) nešli, tak teraz bola letná premiéra. Skoro sme skočili na vyhrievajúcu sa vretenicu, ale veď na druhej strane, ona tam bola „doma“.

Motanie sa pri Hrebienku
Opäť sme sa rozdelili. Kým prvá skupina si trúfla sa Sliezsky dom a späť. Druhá dala klasiku k Rainerovej útulni, popri vodopádoch Studeného potoka, okolo Bilíkovej chaty na Hrebienok.  Pri útulni som opäť rád videl usmiateho chatára Petra Petrása, ktorý tu predával svoje knihy. Jednu som bez váhania popri čajoch rovno kúpil – Na chodníku chodník (7. doplnené vydanie). Nikdy doteraz som nečítal o téme horských nosičov, ale rád čítam knihy tých, ktorých aj poznám. Prvý dojem? Skvelá. Čistá, priama a ľudská kniha bez zbytočnej vaty.

Na Hrebienku sme po obede stihli navštíviť Kvantarium, čo je akási interaktívna galéria svetla. V ôsmich miestnostiach strávite asi pol hodinu a uvidíme pár zaujímavých exponátov. Miesto typu - raz vidieť stačí.



Už len cesta nadol a obed v kolibe Kamzík. Počas čakania na objednané jedlo som neodolal blízkosti prírodného prameňa mojej obľúbenej minerálky – Smokoveckej kyselky.  Hoci ju fľaškujú, je to bohužiaľ skôr lokálna záležitosť pod názvom Tatranská minerálka. Vďaka svojej neutrálnej chuti a zloženiu je vhodná na pravidelnú konzumáciu. Lieči nervové poruchy, pohybové a kožné ochorenia, a je vhodná na podporu trávenia.

Solisko musí byť
Vynechali sme vodopád Skok aj cestu na Jámske pleso, Solisko nás tento rok ukecalo opäť. Kto nešiel na vrchol Predného Soliska, ten sa vybral kúsok bočnou cestou na Furkotskú dolinu. Všetci si prišli na svoje, a dojmy si povedali nad pizzou a gulášom v reštaurácii Bivac.




Počas pobytu sme nezabudli ani na občerstvenie v kaviarni Monte Móry, kde je živým maskotom krásny pes Zadar.

Odporúčané články:

Vysoké Tatry musíš milovať: Sú miestom, kde sa cítiš vždy skvele

Magistrálou od Skalnatého plesa po Hrebienok

Ísť do Vysokých Tatier a nevidieť tieto miesta, to by bol hriech