Každý by mal mať svoju „Mary“!

Zdvíham mobil aj keď mozog mi hovorí: Teraz sa to fakt nehodí, vôbec nemáš čas zachraňovať svet a už vôbec nie Maryne prekombinované nápady.

Ja: Ahoj Mary, ako sa máš?

Mary: Vedeli by ste mi pomôcť? Kamoši nám urobili zbierku spoločenských hier pre deti do detského domova. Hľadám niekoho, kto by to vedel vyzdvihnúť. Mohla by si sa pre to zastaviť v divadle a zobrať to k sebe? Je to len pár krabíc.

Mozog: No jasné, nehovoril som to? Treba zase niečo vybaviť!

Ja: Jasné, ale cez týždeň to nestíham, jedine cez víkend.

Mary: Vraj by to doviezli k Vám. (... a preposlala mi konverzáciu medzi nou a našou ďalšou kamoškou.)

Mozog: No super! Ani nevieš kedy tam máš ísť, a koľko toho bude a kde to všetko dáš? A hlavne ako sa to všetko dostane k Mary, ktorá býva cca 100 km od nás?!

Ja: Ok, čiže sa mám ozvať tej našej kamoške a dohodnúť s ňou?

Mary už neodpovedala, asi to považovala za vybavené. Tak som teda volala kamoške, dohodla čo - kde - kedy a ako a postupne sa zmierila s tým, že korona nekorona, urobíme si cez víkend výlet k Mary.

Keď môj muž počul, že ideme k Mary, preblesli mu hlavou všetky naše doterajšie návštevy. To viete, ten pocit, keď idete „len na kávu“ a zrazu montujete posteľ, alebo sťahujete úplne neznámeho človeka z mesta do iného mesta, alebo robíte program MDD a stojíte pár hodín na stanovisku a zabávate kopec detí, prípadne prenášate niečo niekam alebo okrem kávy u Mary vás zoberie na kávu k jej kamarátom, ktorých vy vôbec nepoznáte.... áno aj takéto podoby majú návštevy u našej Mary.

Mozog: No super a zase sa menia plány na víkend kvôli návšteve u Mary!

Kamoška veci doniesla, vyzbierala sa asi celá dedina, lebo sme mali zrazu plný kufor vecí pre detičky, okrem hier a puzzle aj nejaké oblečenie. Moje deti, keď to počuli, hneď pripravili tiež krabicu s hrami pre deti. Tá sa už ani do kufra nezmestila, tak bolo rozhodnuté, že ideme len ja s mužom a deti zostanú doma (nuž nezmestili sa do auta).

Deň pred dohodnutou návštevou volá Mary.

Mozog: No do kelu! Určite zmena plánu, to som zvedavý, ako sa nám to opäť skomplikuje.

Ja: Ahoj Mary, ako sa máš? Zajtra všetko platí?

Mary: Áno jasné, len by sme sa mohli stretnúť priamo v detskom domove a tam tie veci rovno vyložiť. A ešte by ste sa po ceste mohli zastaviť pre ďalšie veci u ďalších kamarátov v Stupave...

Mozog: Ja som to vedel! Kombinatorika = to zaváňa prúserom. Nabudúce už nezdvíhaj, lebo ti pribudnú ďalšie zastávky a povinnosti. To nemáš šancu stihnúť. Cha-cha a že na otočku, určite z toho bude celodenný výlet!

Ja: „Jasné, nie je problém. Dohodnem sa s nimi a ty mi pošli adresu detského domova, aby sme tam trafili.“

Mary to považovala za vybavené. Adresu neposlala.

Deň D ráno jej píšem, že vyrážame do Stupavy, nech pošle adresu, aby sme vedeli nahodiť do navigácie, kam máme pokračovať.

Adresu neposlala.

Už sme v Stupave, odchádzame...nevieme presne kam, tak píšem na messenger, volám, písem na WhattsUp....Nič. Smer vieme, snáď po ceste sa nám podarí spojiť a dopátrame sa aj k adrese. Máme zhruba hodinu cesty pred nami, keď sa už po pár minútach ozýva Mary (tá samozrejme medzitým už stihla poriešiť ďalších sto veci). Máme adresu, sme zachránení.

Prichádzame na miesto určenia, tam nás čaká už Mary a v tom momente sa mozog vypína a zapína sa srdiečko.

Srdce: No konečne sa po dlhom čase vidíme, a môžeme pomôcť, podarilo sa to, je to skvelé!

Dlho sa rozprávame, pýtame sa ako to tam u nich funguje, ako sa im darí, čo by im ešte pomohlo, čo by potrebovali. Deti nestretávame, lebo veď treba dodržiavať opatrenia. Napriek tomu, sme šťastní, že aj týmto málom sme mohli prispieť k dobrej veci a deti budú mať viac možností ako využiť voľný čas a trošku sa aj zabaviť.

Som presvedčená, že dobré skutky treba robiť nie vtedy, keď to nám vyhovuje, alebo keď to práve potrebuje naše Ego (napríklad pred Vianocami, alebo keď nemáme čisté svedomie a potrebujeme sami seba ospravedlniť). Dobré skutky treba robiť vtedy, keď to tí druhí potrebujú. Nemalo by to byť iba občas, mali by sme to robiť pravidelne a vôbec nejde o to, aby to boli veľké veci. Napríklad prispieť bezdomovcom na jedlo alebo nocľah, ísť vyvenčiť psíka z útulku, prispieť niečím potrebným rodinám v núdzi. (áno viem, že stránka Daruj Dobro môže na prvý pohľad vyzerať ako takýto priestor, ale nie je, skôr sa snažíme šíriť skúsenosti a návod, ako by sa dali veci robiť inak a lepšie. Na konkrétnu pomoc rodinám v núdzi alebo chorým deťom existuje veľmi veľa nadácii a občianskych združení, ktorí sa profesionálne venujú práve tejto pomoci. To len aby neprišlo k nedorozumeniu).

V každom prípade, keď sa ozve mozog, alebo lenivosť, prípadne Ego, je dobré mať „svoju Mary“, aby ste mohli pomôcť vtedy keď treba a ten pocit potom sa nedá opísať a rozhodne je na nezaplatenie a nikto vám ho nezoberie. Každý by mal mať svoju „Mary“ a svet by bol hneď krajším miestom pre život!

PS: Musím končiť, lebo už zvoní ďalšia kamoška, prišla si k nám vyzdvihnúť veci... pre Mary! Dnes od nás. Tentokrát ona dostala telefonát, či by mohla pomôcť a tentokrát ona dostala aj druhý telefonát, aby sa po ceste zastavila aj u nás pre ďalšie veci pre deti. Musíme si pomáhať a aj ona má „Mary“, vďaka ktorej sa jej to darí.

Odporúčané články:

Kokosová krava

Ach, zase tá Asertivita! Alebo, žeby to nebolo iba o „NIE!“?

Je to dobré, či nie? Je to pravda, či nie?