zábava

Moto príbehy, aké zažijete len s Oltcitom

Každý vodič má svoje zážitky, ktoré si občas pripomenie. Tesne po získaní vodičáku som dostal do rúk „strieborný šíp“, ktorý som pomenoval Igor. Nepýtajte sa ma prečo, jednoducho som sa na neho pozrel, a to meno mi hneď napadlo ako jediné a vhodné pomenovanie.

Že som bol istý čas majiteľom tohto rumunského zázraku bolo spomenuté v staršom článku, ale doteraz som nepísal, čo som si s ním „užil“ na cestách. Aj po toľkých rokoch to mám stále v živej pamäti a nebojím sa s k tomu priznať. To, čo mi vtedy vyrážalo dekel na hlave, sú dnes už len vtipné spomienky.


Teraz je ten čas
Batéria točí, vonku svieti slniečko, nie je zima ani mokro. Ideálny čas prebehnúť stroj. Sytič bol potrebný aspoň 10 km jazdy, inak auto skapalo. To zvyšovalo spotrebu a uvádzaných 6 litrov na 100 km z manuálu bolo iba vlhkým snom rumunských inžinierov. Po zbežnej kontrole všetkého vyrážam do okolia mesta. Prvá hliadka vytiahne červený terčík a už si pýtajú doklady a robia kolečko okolo Igora.  „Všetko v poriadku pán vodič, pokračujte ... moment! Máte zle sfarbené zadné kryty svetiel. Podľa vyhlášky...“ Zelené žabky dobre vedeli, že slnko vedelo „vytiahnuť farbu“ z plastu a priekak bol na svete. Len tri slová v služobnom srdci maj - pokutu si vypýtaj.

Iba raz trafil ...
Plechy tiež neboli veľká sláva. Časom som mohol v tichu priložiť ucho niekde ku karosérii a počuť také jemné hryzkanie. To mi už hrdza žrala blatník. Ale jeho zásadný re-dizajn sa naskytol pri neopatrnom cúvaní, lebo moja motorová časť bola celkom dlhá, a stretol som mercedes D. On nemal ani škrabnutie na laku, ja vpredu preliačinu, že by sa tam vedel napasovať zrolovaný kocúr.

 

Igor osobne.




Provokácia na svetlách
Dlhé státie na semafore má svoje občas nepísané rituály. Príklad? Keď sa na rovnakej čiare ocitnú dva epické stroje. Oltcit 11R Club a starý mercedes. Stačilo počas čakania na zelenú párkrát vyturovať plyn, hodiť vyzývací pohľad a bolo rozhodnuté. Vyrazil som za pišťania gúm, rýchlo prehadzoval rýchlostí, noha na podlahe, v očiach odhodlanie a smrť. Cesta išla nahor, ja už na zúrivom maxime, on dával len trojku. V polovici kopca ma trhol, jeho však trhlo, keď mu hore ukazovali odparkovanie na krajnicu policajti s radarom. Mať auto, mohol som to byť ja.


Ruka – to je veľký opravár
Ten pocit, že ťa zastavia za križovatkou policajti a pýtajú sa, že prečo ťa zastavujú? Áno, s Oltcitom nič výnimočné. Typická moja odpoveď „Páni policajti, netuším. Rýchlo som nešiel, blinker bol, išiel som na zelenú“. Raz sa stalo „Tak si vystúpte a poďte pred auto“. „Nesvieti vám predné svetlo“ doslova s víťazoslávnym úsmevom utrúsil jeden z nich. Jedným úderom na svetlo som to „opravil“. „Asi kontakt“ – kontrujem. „Asi za sto“ – rekontruje druhý.

Emisná kontrola

Aj tento parník ju mal absolvovať. V dávnych časoch slovenských korún som musel kvôli tomu navštívil jeden malý servis. Zaolejovaný pánko sa pozrel na mňa, na auto, na mňa a hovorí „Počuj mladý, dohodneme sa takto. Ja si zasviniť filtre nenechám. Daj mi tri stovky a máš nálepku. Berieš?“ Bol to rodený biznismen, dal ponuku aká sa neodmieta. Inde by som asi neprešiel.

To nevysvetlíš
Ďalším technickým bonbónikom bolo samovybíjanie autobatérie. Nabíjačku som používal častejšie ako vysávač. Dve - tri jazdy a batériu ani nepretočilo. Problémom bolo to, že žiadny  autoservis (ani ten najzúfalejší) sa s elektro rozvodmi nechcel trápiť. A kompletná výmena káblov by bol drahý špás. Preto sa často stalo, že večer som frajerke sľúbil výlet, tak ráno sme išli akurát tak niekam peši. A debilom roka sa stáva ...

(poznámka: Neskôr som sa od nového majiteľa dozvedel, že ten problém robila spínacia skrinka)


Pre zaujímavosť prikladám aj dobový cenník náhradných dielov v slovenských korunách.
Prekvapenie pod kapotou
Víkend, ide sa pozrieť krsniatko. Kamarát už vedel, že ak idem autom, tak si radšej pol dňa nič neplánoval, lebo časový rozptyl bol pri Oltcite nevyspytateľný. Auto chytilo na prvý pokus, úsmev som mal doširoka. No po pár stovkách metrov zmrzol. Konkrétne vtedy, keď na semafore naskočila zelená a ja som sa chcel pohnúť vpred. Ono to išlo, ale plyn na podlahe by logicky naznačoval, že ma nebudú po vedľajšom chodníku predbiehať chodci. Auto reve,  plyn na maxime a rýchlosť polomŕtveho osla. Odparkoval som na kraji cesty, taxikári pochopili a urobili miesto. Otvorím kapotu a do tváre mi vyskočili dve sviečky na kábloch. Niečo ako tykadlá naliateho ufóna. Motor bol už celkom horúci, tak trvalo asi pol hodinu, kým som celkom dobre dostupné sviečky mohol dať na svoje miesto (motor boxer). Kua, dá sa takému autu veriť?

Správna samolepka
Oltcit nebol práve dvakrát „kočkolap“ na slečny, ale doslova priťahoval pozornosť všetkých dopravných policajtov. Pri ňom totiž išli vždy na istotu, že sa niečo nájde aspoň na malú pokutu. Tak som poctivo dodržiaval emisnú aj technickú kontrolu, lekárničky som mal radšej aj dve, hrdza sa riešila okamžite a vyblednuté zadné svetlá som kontroloval už priebežne tiež. Problémom pri mladých chlapcoch je ... max. povolená rýchlosť. Áno, priznávam, aj na tomto aute sa dala prekročiť, a nielen dolu kopcom. Po pár pokutách som si preto kúpil samolepku „Sponzor dopravnej polície“ a hrdo ju vycapil na kufor vedľa ŠPZ-ky. Aspoň spevním konštrukciu. Desaťkorunová investícia sa vyplatila, nakoľko som bol asi dvakrát ušetrený od pokuty. Uniformované žabky asi mali v ten deň zmysel pre humor.

A dosť!
Tá posledná povestná „kvapka, nebola  celkom kvapkou, ako skôr kalužou. V jedno víkendové ráno ma prebral zvonček pri dverách. Oči mi rýchlejšie rozlepil fakt, že zvonili policajti. „Dobrý deň, ste majiteľom motorového vozidla ...?“.   „Áno, stalo sa niečo?“ – odvetil som im v úlohe strapatého pyžamového muža. „Oblečte sa a príďte dole“. Druhým prebratím bol fakt, že pri aute už stáli policajti, hasiči, bolo pekne opáskované a zo strany nádrže nahádzaný posyp pri úniku paliva. Konkrétne na mojom Oltcite pri plnej nádrži a malom náklone na stranu plniaceho hrdla ten šmejd tiekol. Našťastie to riešili dohovorom a bez pokuty. A kým by jeden povedal „predaj už konečne tú hrču zasranú“ bolo o osude strieborného (zlomeného) šípu rozhodnuté.


Ako skvelý videobonus pridávam stand-up vystúpenie Šoka Tabačka – Oltcit. Uznajte, že sa do toho môžem maximálne vžiť.


Odporúčané články:

 

Keď Pán Boh stvoril Oltcit, pravdepodobne len žartoval

List riaditeľa továrne cteným majiteľom áut značky Trabant

Euro Truck Simulator 2: Tak toto si páni musíte zahrať

TOP VIDEO: Poľská blondínka v autoškole




Autor: Myshoun, 13.11.2020
Foto: myshoun