Ach, zase tá Asertivita! Alebo, žeby to nebolo iba o „NIE!“?

1. Máš právo na svoje vlastné správanie, myšlienky a emócie a byť za ne zodpovedný
Koľkokrát som už počula vetu: „Nerozčuľuj sa, neoplatí sa to!“ Je mi to úplne jasné, aj napriek tomu sa občas vyskytnú situácie, ktoré ma vytočia do vývrtky. Občas mám potrebu kričať (radšej kričať ako niečo rozbiť), alebo plakať pri dojímavom filme (viem, našu rodinu to vždy stojí balíček papierových vreckoviek navyše), alebo len tak začať spievať (moja rodina už vie, že ak začnem spievať „Jingle Bells...“ v iný mesiac ako v decembri, tak je zle!). Niekedy len v tichosti odídem, opustím priestor a presuniem sa na pokojné miesto. Jednoducho to je môj spôsob reagovania na vyhrotené situácie. Vy by ste to určite riešili inak ako ja a je to úplne v poriadku.
Alebo keď predpoveď počasia hlási, že bude celú sobotu pršať, ale ja sa aj tak rozhodnem ísť na výlet (lebo som ho naplánovala ešte začiatkom roka a vtedy som netušila, že druhú májovú sobotu budú búrky). V tom prípade zmoknem, bude mi zima, z výletu prídem kompletne špinavá od blata ako malá divá sviňa, ale na nikoho sa nehnevám, lebo to bolo moje rozhodnutie, takže si zaň môžem sama.

Aj ten malý kúsok čokolády, ktorý si dám, hoci viem, že mi môže opäť spustiť žlčníkový záchvat, a potom celý večer ležím v kŕčoch na gauči, tak aj za ten si beriem zodpovednosť ja sama, lebo veď som ja dobre tušila, že ju nemám jesť....

2. Máš právo povedať NIE!
Povedať „Nie“ vôbec nie je ľahké, lebo keď hovoríme „nie“, znamená to väčšinou, že na druhej strane je človek, ktorému nevyhovieme a teda logicky bude sklamaný. To v nás môže spustiť pocit viny, že sme niekomu ublížili, odmietli pomoc alebo nepodržali ho.
Keď som v minulosti dostala darček, ktorý som vôbec nepotrebovala, nepáčil sa mi, nebol podľa môjho vkusu, myslela som si, že ako slušne vychované dievča sa treba za darček poďakovať, milo sa usmiať a prijať ho. Lenže, potom si dotyčný myslel, že akú radosť mi urobil, a tak som rovnaké keramické zvieratká alebo hačkovaný šál hnedej kaki farby dostávala každý rok k Vianociam a kávu značky, ktorá mi nechutí, prípadne voňavku,ktorá mi smrdí, na každé narodeniny. Odkedy som sa naučila povedať  ďakujem, ale túto kávu nepijem, lebo mi nechutí, mám svoj obľúbený parfém a iné nepoužívam, alebo hnedá kaki sa možno páči tebe, ale mne sa nepáči, prípadne do môjho štýlu doma sa mi vôbec keramické zvieratká nehodia, tak sa môj život uľahčil. Nemám viac pocit, že sa musím pretvarovať, len aby ten druhý mal radosť, hoci ja ju nemám. Nemám problém, čo s tými vecami, ktorá ja aj tak doma mať nechcem a určite by som ich nedarovala ďalej niekomu, aby bol vystavený rovnakej dileme ako ja, čo s tým. Musím priznať, že keď som začínala s NIE!, mávala som zo začiatku výčitky a bolo mi to ľúto, že niekoho sklamem, ale potom som si uvedomila, že je oveľa lepšie narovinu povedať, že som vďačná, že si na mňa myslel a už len to, že si mi chcel dať darček ma veľmi potešilo, ale prosím daj tie keramické zvieratká niekomu, komu urobia naozaj radosť, ja to žiaľ nie som.  Bolo to čestné, úprimné a zo srdca. Takže každý normálny darca to pochopil.
Každý má právo povedať NIE! Nebojte sa toho, keď to poviete primeraným tónom a nie s krikom a v hneve otrieskate manželovi kyticu červených karafiátov o hlavu, lebo neznášate červenú farbu a neznášate aj komunistické karafiáty, mal  by si to konečne uvedomiť,  tak to pochopí a príjme. Lebo viete, ak ste 20 rokov s úsmevom prijímali tú jeho karafiátovú kyticu a nič nepovedali, tak on to naozaj nemal ako vedieť, že sa vám vôbec nepáčia. Máte právo povedať NIE!


3. Máš právo sa rozhodnúť, nakoľko si zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí
Často sa nám stáva, že sa zaoberáme problémami druhých, či už sú to naši rodičia, súrodenci, starí rodičia, alebo kamaráti, spolužiaci, kolegovia či susedia. Ono vždy sa ľahšie radí druhým ako sebe, ale nesmieme zabúdať, že finálne rozhodnutie a aj následky si musí niesť každý sám.
Nemali by sme sa trápiť, lebo otec sa rozhodol, že bude piť (lebo tak sa riešili všetky problémy aj u nich doma, keď bol malý), mama sa rozhodla, že si dá botox na pery, (lebo stará mladou chcela byť), sestra si potetovala celé rameno (a nemyslela na to, ako to bude vyzerať, keď priberie 30 kíl, že z tej malej lastovičky bude mat na ramene obrovského tučniaka)  a brácho si kúpil motorku a potom sa na nej dolámal...A my si vyčítame, že veď sme im to hovorili (nepi toľko, nedávaj si ten botox, to tetovanie nie je dobrý nápad dávať na rameno a na tú motorku radšej zabudni, aby si sa niekde nedolámal)  ale oni si nedali povedať, mali sme byť viac dôsledný! Nie!  Bolo to ich rozhodnutie a oni sú aj zaň zodpovední!

Ale keď tvoj dedo už nevládze chodiť, a ty sa rozhodneš, že mu budeš pravidelne nosiť nákup a jedlo, tak je to tvoje vlastné rozhodnutie a nemal by si frflať. Alebo keď susedovi sľúbiš, že mu postrážiš mačku na 2 týždne, tak potom nefňukaj, že ti rozdriapala všetky papuče, lebo mal si voľbu sa rozhodnúť, či ju postrážiš, alebo nie. Bolo to tvoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť za mačku a susedov problém na seba!

4. Máš právo zmeniť svoj názor
A teraz nemyslím zmeniť názor, lebo mi to práve tak vyhovuje. Včera bol môj najlepší kamarát Jurko, lebo ma pozval k nim domov sa hrať na x-boxe najnovšiu hru, ale zajtra sa s ním už baviť vôbec nebudem, lebo kamarát Alex sľúbil, že mi požičia svoj nový iPhone s najnovšími hrami.
Do dnes som sa s kolegom Hubertom vôbec nerozprávala, ani som nevedela, že je v našom tíme, ale keďže dnes oznámili, že ho vymenovali do vedúcej pozície a bude našim novým šéfom, tak zrazu s nim chcem byť najlepšia kamarátka. Toto nie je „zmena názoru“ v pravom zmysle slova, ale skôr pokrytectvo alebo prezliekanie kabáta. 

Tá zmena názoru, ktorú vnímam ako súčasť asertívneho správania je tá, na základe nových skúseností (nikdy by ma nenapadlo skočiť tandem s padákom ( určite lepšie ako tandem bez padáka), pokým som o tom nepočula od kamarátky, ktorá to zažila a nevie si to vynachváliť. A tak som zmenila názor, a už mi to viac vŕta v hlave), alebo nových poznatkov (Môj názor bol, že listy paradajky sa nesmú trhať. Ale záhradkárske rady spolu s kamarátkou Ivetkou tvrdia, že ak chcete mať krásne voňavé chutné paradajky, tak treba listy zospodu otrhať, lebo berú živiny plodu. Zmenila som názor a listy trhám.), alebo nových informácii ( Môj názor bol, že nepotrebujem nosiť rúško ako Japonci, až do momentu, kedy sa začal nekontrolovane šíriť nový vírus Covid-19 aj v našej krajine. Zmenila som názor a rúško sa stalo samozrejmosťou na určité obdobie). Vždy máš právo zmeniť svoj názor,ale je dobré vedieť si to sám pred sebou obhájiť.

5. Máš právo povedať JA NEVIEM
Keď boli naše deti ešte malé, sľúbila som si, že na každú ich zvedavú otázku im vždy budem trpezlivo odpovedať. Kým boli ešte malé, tak to bolo o skúške trpezlivosti, lebo odpovede som poznala, len som ich musela zopakovať najmenej 49- krát za deň. Horšie to bolo s prichádzajúcou pubertou a náročnejšími otázkami zo sveta technológii, vesmíru, medicíny a iných, mne nie príliš blízkych tém. Najskôr som trpezlivo využívala strýčka Googla, ale neskôr som si uvedomila, že veď deti majú tiež prístup na internet, a vedia sa tam pohybovať lepšie než ja, tak nech si to vyhľadajú sami.

A tak som sa postupne obmedzila na jednoduchú odpoveď na všetko:
Deti: Mamííí, aké bude zajtra počasie?
Ja: Ja neviem, pozri na internete.
Deti: Mamíí, v ktorom roku postavili Bratislavský hrad?
Ja: Ja neviem, vygoogli si.
Deti: Mamíííí, kedy pôjdeme k babine?
Ja: Ja neviem zavolaj jej.
Deti: Mamíííí, aká je chemická značka siričitanu sodného?
Ja: Ja neviem, vygoogli si to.

Horšie to bolo pri zistení, že táto univerzálna odpoveď nefunguje úplne na všetky otázky. Veď si to len predstavte, ako by moja reputácia klesla v očiach pubertiakov, keby to bolo takto:

Deti: Mamííí, kedy dnes prídeš z práce?
Ja:  Ja neviem, vygoogli si to.
Deti:  Mamííí, čo bude dnes na večeru?
Ja:  Ja neviem, zavolaj babine.
Deti” Mamííí, kde si nám odložila tie nové tričká?
Ja: Ja neviem, pozri na internete.
Deti: Mamííí, si v poriadku?
Ja: Ja neviem, vygoogli si to.

Napríklad aj v práci si veľa z nás myslí, že nemôžeme povedať “Ja neviem”, lebo okamžite klesneme v očiach nadriadených a kolegov, prípadne vyzeráme ako úplní looseri. A pritom, je úplne normálne nevedieť všetko. Nikto nevie všetko. Napriek tomu sa na meetingy pripravujeme 3x viac času, ako samotný meeting trvá a zvyčajne ani to nepomôže, lebo síce vieme už po tých x rokoch predvídať možných 32 šéfových doplňujúcich otázok k našej prezentácii, ale on sa dnes aj tak spýta tú 33, s ktorou sme nepočítali. A tak mlčíme, sklopíme oči, začneme sa neprimerane potiť, prípadne habkáme nejakú “vatu” všeobecných nič nehovoriacich informácii, miesto toho aby sme jednoducho povedali:  Ja neviem…ale zistím to!

6. Máš právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných
Nemusia ťa mať všetci radi a ani nemajú. Jednoducho sa s tým zmier, lebo každý človek má iné očakávania a iné nároky, preto nie je možné vyhovieť všetkým.

Pamätám si na jednu situáciu pred pár rokmi, kedy sme v práci mali termín na poskytnutie dôležitého report pre daňové účely, čo vyžadovalo, aby moji dvaja kolegovia na príprave robili dlho do noci. Rozhodla som sa, že je správne, keď tam s nimi zostanem a v prípade potreby im pomôžem. Keď sme sa neskôr k tejto situácii vrátili, tak prvý kolega mi dal spätnú väzbu, aké to bolo super, že som tam zostala s nimi a aj keď technicky ten report museli pripraviť sami, ako morálna podpora to bolo veľmi dobré. Druhý kolega mal iný názor, a vyslovene ho to vyrušovalo, cítil sa akoby mu niekto stál za chrbtom a kontroloval ho a vôbec mu to nebolo príjemné, že tam mal ďalšieho človeka. A pritom tá istá situácia a opačné názory.

Keď bol jeden zo synov menší, mal dvoch veľmi dobrých kamarátov. Lenže jeden z nich chcel, aby len oni dvaja boli najlepší kamaráti a toho tretieho nechcel do partie. Môj syn bol smutný, lebo on sa chcel kamarátiť s obidvomi. Tak som mu poradila, nech ich on zavolá von obidvoch a keď sa ten prvý rozhodne, že nepríde, lebo von ide aj ten tretí, tak je to jeho voľba, ale nemôže nútiť môjho syna, aby toho tretieho von nezavolal. Vždy je dôležité urobiť to, čo je podľa vás správne, a nie to, čo vám vnucuje niekto iný.

Pamätám si, že keď som bola ešte veľmi malá, mala som jednu kamarátku, ktorá sa na mňa stále mračila a bolo vidieť, že ma nemá rada. Ja som sa snažila vychádzať so všetkými, všetkým pomáhať, bola som také to milé zlaté dobré dievčatko. Až po rokoch, keď sme sa stretli som sa jej pýtala, že prečo ona jediná bola na mňa vždy nahnevaná a protivná? A vtedy mi povedala:  Lebo ty si bola vždy až príliš dobrá a mňa to rozčuľovalo!  Vtedy som zostala úplne prekvapená, ale práve vtedy som si uvedomila, že nech sa správate akokoľvek dobre a správne voči všetkým, vždy sa môže nájsť niekto, koho vaše správanie (nech je aj osvietené a dokonalé) rozčuľuje a nemá vás rád.
Toto uvedomenie bolo veľmi oslobodzujúce a odvtedy sa oveľa menej trápim nad tým, kto si čo o mne myslí, lebo je to jeho vec a nie moja.

7. Máš právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný
Ja si priam myslím, že len ten kto nič nerobí, neurobí chybu. A robiť chyby (nie stále a veľa) je inšpirujúce a posúva nás to vpred. Minimálne poučenie, že takto už nie, toto musím nabudúce spraviť inak. Áno, múdri ľudia hovoria, že sa treba poučiť z chýb druhých a nie robiť vlastné, ale poučenie na vlastnej chybe je oveľa trvácnejšie, lebo sme si to zažili na vlastnej koži.
Ak však robíme tie isté chyby stále dokola alebo robíme stále nové a nové chyby, tak sa stávame nedôveryhodným a nespoľahlivým. Za všetky svoje chyby musíme vedieť prijať aj zodpovednosť. Ak rozbijem vázu v obchode, musím ju zaplatiť. Ak si na exkurziu do bane obujem sandálky, musím počítať s vyvrtnutým členkom. Ak si objednám taxi limuzínu, musím počítať s deluxe prirážkou. Ak v práci pripravím zle prezentáciu, musím ju po večeroch opravovať.  Nemôžem očakávať, že za moje zlé rozhodnutia (chyby) bude zodpovedný niekto iný. To by ako vyzeralo?
Ja rozbijem vázu v obchode a nechám to zaplatiť chúďa predavačku?!
Ja si obujem do bane sandálky a budem za vyvrtnutý kotník viniť sprievodcu exkurzie?
Ja si objednám limuzínu a očakávam, že to zaplatí ďalší klient alebo majiteľ taxi služby?
Ja spravím zle prezentáciu a opravovať po večeroch ju bude moja kolegyňa?
Nie, nie, takto to nefunguje. Chyby môžeme robiť, ale musíme si za ne niesť zodpovednosť.


8. Máš právo robiť nelogické rozhodnutia
Logické by bolo ísť so samými jednotkami na gymnázium a na vysokú. Ale keď má niekto vášeň a talent na strihanie a farbenie vlasov, tak si miesto školy otvorí svoj vlastný salón.
Logické by bolo stať sa lekárom ,keď aj obaja tvoji rodičia sú lekári a aj tvoji starí rodičia boli lekári, ale ty rád hráš na gitare a skladáš piesne, tak sa staneš spevákom v kapele.
Logické by bolo, keby si skinhead zobral biele dievča za ženu, ale on sa zaľúbi do rómskej dievčiny.
Logické by bolo spraviť snehuliakovi oči z uhlíkov, ale kamoš ich vždy robí z vajíčkových škrupín.
Logické by bolo zo 100 g čokolády pribrať iba 100g na hmotnosti, ale ráno váha ukazuje o 1 kg navyše.

Logické by bolo zostať doma na Slovensku, ale keď je človek zaľúbený, je ochotný sa kvôli láske odsťahovať či už do Nemecka, do Talianska, do Švajčiarska alebo do Ameriky či Singapuru.
Logické by bolo randiť s rovesníkom, ale niektoré 45 ročné ženy majú 28 ročného partnera, a niektoré 28 ročné ženy, 45 ročného partnera.
A prečo robíme nelogické rozhodnutia? Lebo občas nám velí srdce a nie rozum!


9. Máš právo povedať JA TI NEROZUMIEM
Sú situácie, kedy človek hovorí niečo, ale jeho telo niečo iné.

Napríklad, chlap trieska do stola päsťou pri počítači.
Žena:  Je všetko v poriadku?
Muž:  Jasné … všetko v pohode.
Žena: (ale prečo potom trieska do stola?). Ale v tom prípade ti ja nerozumiem, prečo trieskaš do stola, keď je všetko v poriadku?
Muž: Lebo som práve prehral a nemôžem ísť do ďalšieho levelu!

Príde muž z práce domov a vidí ofučanú ženu.
Muž: Čo sa ti stalo?
Žena: Nič!
Muž: Ale vidím, že nie si vo svojej koži. Niečo v práci?
Žena: Nie!
Muž: Bolí ťa niečo?
Žena: Nič!
Muž: No tak potom ti ja vôbec nerozumiem!
Žena: Ako si mohol zabudnúť na naše 10. výročie???!!!

Alebo, príde vaše dieťa s obrovským revom do izby.
Ja: čo sa stalo???
Dieťa: Aaaaaaaaa...
Ja: Prosím ťa, prestaň plakať a povedz mi čo sa stalo???
Dieťa: Aaaaaaaaa...
Ja: Boli ťa niečo?
Dieťa: Nieeeee!
Ja: Buchol si sa niekde?
Dieťa: Nieeeee!
Ja: Urobil ti niečo tvoj brat?
Dieťa: Nieeeee!
Ja:  tak čo sa ti stalo? Prečo plačeš?
Dieťa: Aaaaaa.....
Ja: Ja ti vôbec nerozumiem....
Dieťa: Na mojej posteli je obrovský pavúúúúúk!

Nemá každý z nás doma kryštálovú guľu a väčšina z nás ani nevie čítať myšlienky druhých, tak sa môže stať, že nevieme vydedukovať zo správania druhého, čo ho trápi, alebo čo má v živote nového.
Iste, ak vám kamarátka na stretnutí máva pred očami svojimi rukami, na ktorých sa blyští úplne nový zásnubný prsteň s obrovským šutrom, tak asi vám nechce nahradiť vejár ani ukázať ako sa prejavuje Parkinsonova choroba.
Taktiež ak vám niekto z vody kýva a nepravidelne sa stráca pod hladinou, tak asi to nebol priateľský pozdrav zo Šíravy, ale treba toho topiaceho čím skôr zachrániť.
Ak si váš priateľ pred vás pokľakne a vytiahne z vrecka zamatovú krabičku, v ktorej je prsteň s bielym očkom a povie: Vezmeš si ma?
Vždy máte právo povedať: Ja ti nerozumiem....


10. Máš právo povedať JE MI TO JEDNO
Aj keď sa to logicky očakáva, nemusíme mať na všetko názor.
Či poletia ľudia na Mars už v tomto roku, alebo až o 10 rokov? Úprimne? Je mi to jedno!
Či si susedia kúpia labradora alebo malého papillona? Úprimne? Je mi to jedno!
Či moje dieťa bude doktor alebo predavač? Úprimne? Je mi to jedno, pokiaľ bude šťastný a dobrý človek!
Kto vyhrá voľby v Uzbekistane? Úprimne? Je mi to jedno!
Mamííí, kde mám čisté slipy?  (odpoveď už predsa viete)

Tak ako? Opäť sme o kúštik múdrejší? Asertivita nie je iba o tom, vedieť povedať NIE!, ale je to oveľa viac. Hlavne si zapamätajte, že Jediný zdravý komunikačný štýl je ten asertívny, lebo je to win-win pre obe strany.

Odporúčané články:

Je to dobré, či nie? Je to pravda, či nie?

Čo dobré mi priniesli 5. a 6. týždeň domácej karantény? Prameň novej kreativity!

Čo dobré mi priniesli 3. a 4. týždeň domácej karantény?