Čo dobré mi priniesli dva týždne domácej karantény?

Na druhej strane, niekedy sa nám dejú v živote veci, ktoré považujeme za nespravodlivé, za krivdu, za neúspech a až neskôr sa môže ukázať, že to bolo v danej chvíli to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Napríklad: vyhodia nás zo zamestnania po 20 rokoch, ale o pár mesiacov nájdeme prácu, ktorá je oveľa lepšia pre nás. Alebo sa s nami rozíde partner po 9 ročnom vzťahu, máme pocit, že to je pre nás koniec sveta, že nikdy nikoho lepšieho pre nás nemôžeme nájsť... A predsa, po čase stretneme partnera nového a zrazu si nevieme predstaviť, ako sme vôbec s tým prvým mohli tak dlho vydržať. Alebo sa chystáme s tanečnou skupinou na turné do Japonska, ale nedostaneme víza a máme pocit, že to bola jedinečná príležitosť, a taká sa už nezopakuje. A predsa, o 4 roky neskôr sa do Japonska dostanete z práce na služobnú cestu a užijete si to. (Ak sa vám ten posledný príklad zdal trošku nepravdepodobný, tak verte, že práve ten je z mojej vlastnej skúsenosti).

Jednoducho priatelia: Dávajme si pozor na priania a netrápme sa, ak sa veci nevyvíjajú takým smerom, akým by sme chceli my.

Ja som si už dlhšie priala, aby som mala viac času na svoju rodinku, aby som mala viac času na spánok, aby som mala viac času na čítanie kníh, viac času pozrieť si TEDx videa, viac času na upratanie domácnosti (a tým nemyslím bežne upratovanie, ale skôr také to sezónne upratanie skríň a zbavenie sa nepotrebných vecí), viac času na cvičenie, viac času pre seba na vyčistenie hlavy, viac času pre svojich priateľov, viac času pre druhých ak potrebujú pomôcť.

Pred pár mesiacmi som pochopila, že ten čas navyše na všetky tieto veci, ktoré nestíham mi nikto nedá. Jednoducho si ho musím urobiť sama. Platí veru toto: „Nemáš čas??? Tak si ho jednoducho urob!“

Uvedomila som si, že keď som s deťmi viac, tak nemám čas na seba a na cvičenie. Keď cvičím, tak som menej s deťmi. Keď som s deťmi, nemám čas na čítanie, ale zase keď čítam, nemám čas na upratovanie...a tak dokola, veď to dobre každý poznáte.

Čas sa kúpiť nedá, tak som začala kombinovať. Aby som mohla byť aj s deťmi a aj cvičiť, začala som cvičiť spolu s deťmi. Taktiež sme cez víkendy začali s deťmi spolu čítať, vždy poobede. Ak sme nešli na výlet, tak sme si spolu hodinku čítali (každý svoju knihu). Išla som deťom príkladom a čítali sme všetci. Keď som sa chcela učiť angličtinu, tak sme to dali formou hry a pozerali sme spolu s deťmi anglické videá na youtube. Len som stále zatiaľ neprišla na to, s čím môžem skombinovať spánok. Upratovanie sa mi podarilo spárovať s počúvaním dobrej hudby, prípadne si pri tom aj zatancovať alebo zaspievať (pokiaľ nikto nebol doma samozrejme), ale ten spánok som nie a nie skombinovať s niečim ďalším. Stále som nevedela nájsť dostatok času na všetko, čo by som chcela stihnúť.

A zrazu prišla! Úplne nečakane.... úplne náhle... zastihla nás nepripravených, bez skúseností , čo teraz...ako sa s ňou vysporiadať... Corona virus - COVID-19! (teda k nám domov ešte neprišla osobne, ale človek nikdy nevie... zvykne chodiť bez pozvania, no v našej krajine aj v našom meste sa jej celkom páči).

Prvá informácia prišla v nedeľu 7.marca večer zo školy, ktorú navštevujú moje deti, že škola sa zatvára. Tak som si vybavila na pondelok home office. Ráno prišla správa aj manželovi, že má zostať pracovať z domu. Od utorka aj naša firma odporučila zamestnancom pracovať z domu, ale iba odporučila, čiže ľudia ešte do práce chodili. Vo štvrtok večer sa potvrdil prvý nakazený človek v našej firme, v budove kde pracujem a taktiež nakazená študentka zo školy, ktorú navštevujú moje deti. Strach sa začal stupňovať. Nie o seba, ale o našich rodičov, ktorý sú vo vekovej kategórií najviac ohrozených ľudí nad 70 rokov s pridruženými chorobami, ale aj o naše deti, ktoré majú problém s imunitou, a teda tiež patria medzi rizikovú skupinu. Strach z neznámeho, strach zo straty, strach z prenosu, že mne sa síce nemusí nič stať, ale čo keď druhému áno, nás donútil nevychádzať von. Pocit zodpovednosti bol veľmi silný, a tak som nás byt už dva týždne vôbec neopustila.

Možno si myslíte, že to je strašné, ale veď ako inak som mohla získať viac času na rodinu, čítanie, upratovanie, cvičenie a ešte aj ten spánok???! Jedine takto!

A, čo mi vlastne tieto dva týždne dali? Veľmi veľa!

• Čas, ktorý som ušetrila na každodenné cestovanie do práce a z práce, následne pre deti do školy a domov môžem venovať zatelefonovaniu kamarátom, ktorých som už dlho nepočula, alebo skontrolovanie rodičov a svokrovcov, či sú v poriadku ( teraz s nimi voláme oveľa častejšie).

• Tým, že prvé dni boli chaotické, bolo potrebné si nájsť systém fungovania, aj pracovať, aj sa s deťmi učiť aj navariť, aj upratať aj všetci naraz fungovať.... poviem vám masaker, a prvý deň v pondelok som išla spať o 2:30h ráno s plačom, že toto ja nedávam, toto sa nedá dlho takto ťahať! V práci miesto meetingov nastali telekonferencie. Tým, že človek robil z domu, akoby zrazu mal byť k dispozícii 24/7 (čo ale nikto neočakával, len ja som si to mylne myslela) Učitelia sa zľakli, že nestihnú všetko učivo prebrať, tak naposielali kopec úloh pre deti.... ale deti na ZŠ nie sú Vysokoškoláci, oni sa nevedia učiť sami 4-5 hodín denne, takže to bolo každú chvíľku, Mamííí.... mamííí, toto mi vysvetlíš? .Mamííí,, tomu to nerozumiem... Mamíí, čo mám s týmto robiť??? Mamííí, čo budeme jesť? Varí manžel, či ja? .... Naučilo nás to zaviesť si systém. Ráno vstanem a navarím. Potom si s mladším synom prejdem zadania od pani učiteľky, aby vedel, čo má robiť, porozprávame sa spolu a vysvetlím mu, čo mu nie je jasné. Starší syn je už samostatný, ten sa pripojí Online a vypracováva zadania, testy, prípadne nové učivo samostatne. Dohodneme sa, kto čo a kedy. S manželom dohodneme, či potrebujeme niečo z obchodu a keď nie, obaja okolo 9hod začíname pracovať. Cez obed sa spolu najeme a povieme si ako to išlo doobeda (taká retrospektíva, čo sa stihlo a čo nie). Dohodneme si poobedný program, že si deti musia dokončiť do školy veci, prípadne niečo kreatívne nakresliť alebo vyrobiť, alebo čítať knižku. Okolo 14 hod povinne ísť na balkón aspoň na hodinu. Potom už majú volný program, prípadne hrajú na hudobný nástroj, alebo volajú s kamarátmi (jasné, že keď mám ja pracovný hovor), lebo popritom my s manželom celé poobedie pracujeme. Nemôžem vynechať ani hranie sa na mobile (ale aj to je vopred dohodnuté v akom čase). A večer si opäť povieme, ako prebehlo popoludnie a dohodneme sa, či sa zahráme spoločenskú hru, alebo dokončíme učenie, ak niečo nevedeli spraviť cez deň sami, prípadne skontrolujeme vypracované zadania mladšiemu. A po večeri si spoločne pozrieme film alebo rozprávku a ide sa spať. A ja niekedy ešte dokončiť veci do práce (podľa potreby). Mať systém a ráno, na obed a večer si dať spoločný status, tzv. Rodinnú poradu veľmi pomáha. Aby každý vedel, čo sa od neho kedy očakáva.

• Mám viac času na spánok, lebo cez víkendy nechodievame na výlety, tak sa nikam neponáhľam, a nemusím všetky veci ako upratovanie, varenie, žehlenie napchať do pár hodín, takže si môžem dopriať aj luxus spánku do 9 hodiny ráno.

• Táto situácia ma donútila používať moju kreativitu na 200%. Ako som spomínala, von ísť nemôžeme, ale na balkón (díky Bože za neho) ísť môžeme. Ale ako deti udržať hodinu na balkóne? Nuž jeden deň si fúkali bubliny z bublifuku, ďalší si hrali tieňové divadlo rukami, inokedy čítali knižku, alebo sme hrali kreatívne gramatické hry podľa Daniela Heviera, prípadne im diktovala moja mama cez telefón diktát (áno, aj to sa dá na balkóne robiť), rozprávali si vtipy, počúvali hudbu, jedli ovocnú misu a pili teplý čaj (siesta o druhej hodine), učili sa, modlili sa,kreslili si alebo vymýšľali príbehy. Sama som pred 2.týždňami netušila, čo všetko sa dá na balkóne robiť. Hlavne boli na čerstvom vzduchu!

• Táto situácia mi ukázala, aké sú moje deti šikovné (dokázali upiecť sami bábovku, pomáhali s čistením zeleniny do polievky, učili sa variť guláš, pochopili že musia zabrať všetci a pomáhali viac s upratovaním). Zistila som, že dokážu oveľa viac, ako som si myslela.

• V piatok večer sme začali spoločne celá rodina hrávať vedomostný kvíz s STV1 – Čo ja viem! A poviem vám, výborná zábava, veľa sa spoločne nasmejeme a aj všeličo naučíme. Tak sa nám to zapáčilo, že starší syn si začal pripravovať pre nás ostatných vlastný kvíz, ktorý hrávame aj iné ako piatkové večery.

• Uvedomenie si, akých mám perfektných ľudí vo svojom živote (teda ja som to vždy vedela, ale teraz to je o to silnejšie). Už len môj manžel, keď išiel do obchodu, tak mi kúpil časopis „Nota bene“ so slovami, viem, že si ho kupuješ, tak som ti ho kúpil. (vždy som si myslela, že to nepodporuje a kupovala som si ho viac menej tajne), alebo doniesol obľúbenú čokoládu a celkovo veľmi pomáha (niežeby inokedy nepomáhal, ale teraz akoby s takým väčším nadšením, alebo zápalom pre vec). Kamarátka susedka mi ušila ružovú rúšku s Hello Kitty ( vie, že moja obľúbená farba je ružová a že nemám vzťah k šitiu) – ďakujem Majka, ďalšia mi spravila súkromnú hodinu Pilatesu online pre mňa a moje deti – ďakujem Maťka, alebo všetky skupiny kamarátiek na whatsupe, kde si denne píšeme a podporujeme sa, ako sa nezblázniť, prežiť a ešte aj nabrať síl. Je fantastické vedieť, že aj keď sa nemôžeme stretnúť, vždy sú možnosti ako sa môžeme spojiť a podporiť sa.

• S manželom sa snažíme byť oveľa menej nervózni a nekričať po deťoch, čo sa nám v čase pred Coronou darilo pomenej, lebo sme boli unavení, vyčerpaní z večného naháňania sa, aby sme všetko stihli. Vidím to na nás, ako si jednoducho tú našu rodinku viac vážime a sme za ňu „Tatušovi tam hore“ veľmi vďační.

• Cez víkendy, tým, že nikam nechodíme, tak máme viac času na čítanie a cvičenie. Dala som si osobnú výzvu, na konci tejto životnej lekcie s názvom Corona, aby som sa dokázala pri predklone s vystretými nohami , dotknúť dlaňami zeme. Pred dvomi týždňami som nedočiahla vôbec, ledva po členky. Dnes, po dvoch týždňoch doma sa dotknem zeme prvými článkami prstov. Skúste si aj vy dať osobnú výzvu, čo by ste chceli dokázať, alebo sa naučiť, kým táto situácia s karanténou skončí? Využite tento darovaný čas efektívne!

• Pri učení sa s deťmi som si začala viac vážiť naše pani učiteľky, akože mega sombréro dole pred nimi. A teda naučila som sa tento týždeň toľko nových informácii, až som z toho sama ešte v šoku. Tak len zopár ako príklad: aká socha je na námestí v Lučenci, aké zvieratá žijú v Austrálii a že plachtiaci vačkovec sa volá „sugar glider“ alebo že lekno sa povie „waterlily“, čo je to anomália vody, aké sú výhody a nevýhody obnoviteľných a neobnoviteľných zdrojov energie, že Niccolo MACHIAVELLI bol predstaviteľom Humanizmu , alebo že v Dobšinskej ľadovej jaskyni sa v roku 1893 v lete korčuľovalo. Vedeli ste to? Ja teda nie!

• Čo sa upratovania týka, nuž to najväčšie si nechávam na ďalšie týždne karantény, ale aspoň si moje deti upratali detskú izbu, potriedili sme staré knižky, hry aj pracovné stolíky, vydezinfikovali sme kupeľku a WC.

• S deťmi sme robili zopár pokusov, ktoré by sme určite nerobili, keby nebola karanténa, keďže som mala viac energie, trpezlivosti a odvahy skúšať všeličo. Zistila som, že aj tenis si môžu trénovať v detskej izbe, teda hlavne zručnosť udržať pinkajúc si loptičku na rakete a prejsť prekážkovú dráhu,.lebo veď aj pohyb treba. Tieto výzvy a nové zážitky som dokonca zvládla bez nových šedivých vlasov.

• Mám oveľa viac času premýšľať nad svojim životom, nad prioritami, čo sa dá a malo by sa robiť inak, a teraz to aj žijem a vidím a začínam viacej chápať, že sa to skutočne dá.

Ak si chcete prečítaj aj o tom, čo mi táto situácia vzala, tak toho sú plné FB statusy, to nebudem písať. V každom prípade asi sme to už potrebovali, trošku zastaviť, uvedomiť si, čo je naozaj pre nás dôležité, spamätať sa a dobehnúť veci, ktoré sme dlho odkladali. Presne na toto nám bol daný dar tejto životnej lekcie s názvom „Corona“.

Verím, že ho všetci využijeme naplno pre dobro nás a aj ostatných.

PS: A nabudúce si dám väčší pozor, ako formulujem svoje priania a skúsim si ten čas zohnať inak. Dajte si pozor aj vy.

Odporúčané články:

Koučing v bežnom živote I.

Náš zákazník, náš pán! Ozaj je to tak? Nuž, ako kde.

Vysielaj a vizualizuj ... a Vesmír ti bude naklonený