daruj dobro

Predtým ako niečo vyslovíte, spomeňte si na "trojo dverí"

Nedávno som na našej FB stránke „Daruj dobro“ zdieľala tento citát: Skôr než prehovoríš, nechaj svoje slová prejsť cez trojo dverí: Je to pravda? Je to nutné hovoriť? Je to milé.

Je až prekvapivé, že odkedy sa snažím si tieto otázky klásť, skôr ako niečo poviem (jasné, že sa to nepodarí vždy a všetky), tak rozprávam oveľa menej a taktiež mám oveľa menej často zlý pocit, že som povedala niečo nevhodné. Ak sa to náhodou stane, tak prehadzujem náramok (tí, čo ste čítali môj blog „Tri náramky“, určite viete, ktorý). Ale keď sa mi podarí prehovoriť, až keď si na všetky tri otázky podpoviem „Áno, áno, áno.“, tak ma oveľa menej trápi svedomie, že som niečo po....

Je to pravda? Ak už idem niečo povedať, mala by to byť pravda. Veď klamať sa nemá a vymýšľať tiež nie. Ako sa hovorí, skôr či neskôr sa pravda ukáže. Takže ak už niečo idem hovoriť, mala by to byť pravdivá informácia, aby sa podľa nej dalo aj rozumne zachovať, vyvodiť správne dôsledky a konať správne (dobre).

Zvyčajne deti si túto otázku nekladú vôbec, a keď aj áno, odpoveď je veľakrát záporná.

Ja: Kto zjedol tú čokoládu?

Dieťa: Ja nie! (a celé ústa má od čokolády, a za chrbtom žmolí obal od tej čokolády).

Ja: Kto vylial tú polievku?

Dieťa: Ja nie! ( a všade okolo neho a hlavne na jeho tričku, nohaviciach aj topánkach sú škvrny od vyliatej polievky).

Ja: Máte niečo na domácu úlohu čítať?

Dieťa: Nie!

O pol hodinku neskôr píše maminka spolužiaka dieťaťa na WhatsApe a pýta sa: „Prosím ťa, ten úryvok na strane 33 a 34 z Čítanky majú na domácu úlohu čítať 2x alebo 3x?

Ja: Kde si dnes bol?

Dieťa: Nikde, zo školy som išiel rovno domov.

O hodinku neskôr volá spolužiak dieťata, aby mi oznámil, že si moje dieťa u nich zabudlo mikinu, keď sa bol celé poobede u nich hrať na X-boxe.

Dalo by sa ešte veľmi dlho pokračovať a jasné, že aj medzi nami dospelými je kopec fabulátorov, kreatívcov, klamárov a výmyselníkov, ale pravda zvyčajne výjde najavo a lož má predsa len „krátke nohy“.

Či je nutné niečo hovoriť? Toto je najčastejší „show-stopper“ u mňa, lebo veľa krát prídem na to, že takmer nič nie je nutné hovoriť. Že danú informáciu sa môžu dozvedieť ľudia z rovnakého zdroja ako ja. Že reprodukovať niečo je zbytočné. A keby to aj bolo niečo nové, nejaký môj zážitok alebo moja skúsenosť, prípadne môj pohľad na vec (samozrejme, že subjektívny), tak ak sa ma nikto na názor nepýtal, načo v dnešnej dobe, kedy sme preťažení informáciami, z ktorých viac ako 80% je zvyčajne zbytočných a nepotrebných, zaťažovať ľudí ďalšími a ďalšími zbytočnými informáciami?

V prípade, že sa ma niekto opýta, tak vtedy je to nutné, respektíve správne a podľa bontónu vhodné odpovedať. Taktiež ak ide o záchranu života, je dôležite a viac než vhodné prerušiť držanie „bobríka mlčania“.

Môj starší syn si určite vždy na túto otázku odpovie „áno“, hoci každý iný človek by odpovedal jednoznačné „nie“. Dôležité informácie nám zásadne doma neoznamuje, ale čo mala na desiatu jeho spolužiačka, alebo aký svetrík mala na sebe pani na autobusovej zastávke, či o koľko percent poklesol predaj lososov v Nórsku, to nám oznámi aj niekoľko krát. Zvyčajne (už poučený, že ho nikto nechce počúvať) sa spýta: „Môžem ti niečo povedať?“

Ja zvyčajne odpoviem: „Nie!“ (lebo práve niečo robím nad čím musím rozmýšľať, alebo čítam, alebo si pripravujem veci, či píšem).

On: „Tak dobre, počúvaj.....!“ a spustí si to svoje. (zastaviť sa nedá ani opätovným opakovaním „teraz nie, teraz nie!“ a ani odchodom do inej miestnosti).

 

Je to milé? A tretia otázka, či je to milé, čo sa chystám povedať, je tiež zásadná. Lebo veď kto chce počuť, smutné, hrozné, katastrofálne, zlé informácie? Nuž nikto (pokiaľ nie je masochista)!

Krásnym príkladom človeka, ktorý si túto otázku nekladie, je môj mladší syn. Ten dokáže človeka dať veľmi rýchlo „dole“.

Napríklad som cvičila a prišiel a hovorí: "To o čo sa snažiš?! Aj tak ti to nepomôže! Prečo si tučná?! (verím, že súhlasíte so mnou, že toto určite „milé“ nebolo).

On: Tak čo chceš tento rok k narodeninám?...svetový mier? (povedal len tak bez kontextu, aby reč nestála a nezabudol mi dať najavo, že moje priania sú zvyčajne nereálne).

On: Nebudem to skúšať robiť. Aj tak to nezvládnem! (ani len sa nepokúsi a už to vzdá, nahodí ofučano odutý pubertálny výraz čislo 5 a prípadne aj prekrúti očami ako bonus).

On: Nudim sa! (Skúsil iba raz. Dala som mu písať diktát. Odvtedy sa už nenudí)

 

Skúste sa aj vy naučiť položiť si tieto 3 otázky a až keď sa vám podarí prejsť cez všetky „trojo dverí“, až potom hovoríť. Je to oslobodzujúce a ovela príjemnejšie aj pre tých, s ktorými sa rozprávate.


 

Odporúčané články:

Hlas P kontra hlas K, alias nerozčuľuj sa, konaj!

Daruj dobro v praxi

Čo ma naučili moje deti -1

Autor: DDD, 31.8.2019
Foto: pixabay.com