SBS JARINO: Hranice si nedáme, Jarino zastrelil, Jarino našiel mŕtvolu

Hranice si nedáme
Jarino nastúpil na vojnu, keď trvala ešte rok a pol. Dostal sa na hliadku k Vojenskej polícií, kde bol vodičom. Mal "nafasovaný" Renault Nevadu (popri tom ešte UAZ a Tatru 815). Jazdil po meste 24 hodín a kontrolovali vojakov
a podozrivé živly. Sem-tam niekomu ukázali ako sa bijú správni chlapi a čas sa pomaly krátil. Keďže vtedy ešte býval
v Devínskej Novej Vsi chodieval domov aj spávať. Ráno ho zobudil jeho nadriadený (boli susedia) a spoločne (možno aj ruka v ruke) išli v ústrety služobným povinnostiam. Raz išiel Jarino aj so spomínaným poručíkom inkognito na obchádzku do zakázanej hraničnej zóny na kontrolu. Samozrejme, že na to mali (Jarino má na všetko) patričné povolenie a aj právomoci, takže sa nebolo čoho obávať. Ale čo sa nestalo, ku ich dobre zamaskovanému autu z lesa pristúpil podporučík od hraničnej polície a kázal obidvom, aby bez meškania vystúpili z motorového vozidla. Jeho ruka sa nenápadne priblížila k púzdru so služobnou zbraňou. Tvrdý výraz v jeho očiach naznačoval, že v prípade potreby je ju rozhodnutý použiť. Jarinov "boss" nejavil žiadne známky nervozity, čo sa u nášho hlavného hrdinu povedať nedá … možno sa pri jeho nohaviciach začali už aj muchy zbiehať na obed. Prvá otázka podporučíka znela: "prečo nemáte zapnuté bezpečnostné pásy" (1. prečo by ho zaujímala taká absurdita, keď má dvoch živlov v zakázanej zóne? 2. Prečo by mali mať zapnuté pásy v stojacom a zamaskovanom aute - na to my ani Jarino po službe nevedel dať odpoveď). Ale Jarino mu nato s anglickým kľudom odvetil (muchy asi odleteli), že príslušníci polície, vojska, požiarna
a zdravotnícka služba tomuto nariadeniu podľa vyhlášky nepodlieha. Asi bol podporučík natvrdlý, že "hneď" nepochopil s kým má tu česť. Tak mu Jarino spôsobom sebe vlastným vysvetlil čo sú vlastne zač, ukázal potrebnú dokumentáciu a všetko sa obišlo bez nejakého incidentu. … A stačilo tak málo a zvrhlo by sa to na brutálnu streľbu do všetkého živého.

PS: A ako poznám Jarina, tak minimálne asi v okruhu 10 kilometrov.



Jarino zastrelil
Jarino ako zaslúžilý člen pohraničnej stráže to mal už len "za pár" do civilu, a takto na tom bolo aj jeho niekoľko kamarátov s ktorými mal jednu z posledných služieb na hraniciach s Maďarskom. Služby boli v pohode, veď len dve veci sa nepretrhnú 1. kotevné lano a po 2. mazák. Starému kusu už šikan nehrozil, jedine že by ho buzerovali medzi sebou. Ale s tým som sa nestretol ani na vojne v Trebišove, lebo "číslo drží číslo". Ale kde sa objaví náš Jarino tam sa vždy dejú čudné veci. Ako tak strážili hranicu na moste, zrazu sa jeden vojak vyberie len tak sám od seba po moste, začne sa pri tom vyzliekať, odhadzuje svoju výstroj a výzbroj. Nikomu to nešlo do hlavy, veď sranda je sranda, ale z tohto pozeral na svet pekný "priekak", keby v tom naďalej pokračoval. Jarino však zachoval duchaprítomnosť. Samozrejme pritom využil výhody veliteľského postavenia. Hoci nerád, ale predsa len vytiahol svoju služobnú pištoľ, ktorá ho ešte nikdy nesklamala (a ktorá mu na 100% už niekoľko krát zachránila život). Na jeho prvú výzvu „Stoj!“ – jeho druh v zelenom nereagoval. „Stoj, lebo strelím“ – tiež žiadna reakcia. A vojak si to naďalej miery na Maďarsko nedbajúc na nástrahy. Vzduchom prehrmel prvý varovný výstrel – on sa len obzrel a odhodil vojenskú blúzu. To bolo posledný krát čo videl svojich zdesených vojenských druhov. .… Jarino si odistil pištoľ, podoprel si zápästie, so slzami v očiach namieril mušku na kamaráta s ktorým prežil na vojne tak veľa. Ale služba je služba. Hlavou mu ešte preblyslo "prepáč, ale ja musím" a vyprázdnil obsah zásobníka do chlapca, ktorý mal život len pred sebou. Bola z toho mimoriadna udalosť a medzinárodný konflikt, lebo telo zostalo na našej strane, ale rozstrieľaná hlava ležala už na maďarskej strane. (Podľa Jarina je hranica je ževraj jedna čiara - tu je Slovensko, tu Maďarsko – hm, aké je to jednoduché). Nakoniec sa to vysvetlilo a Jarino zasa dostal mimoriadnu dovolenku, aby sa z toho mohol psychicky "dostať". Bol to dobrý štart na jeho mimoriadne povýšenie do civilu.

PS: Kto nepozná zemepis, tomu ani Lurdy nepomôžu.



Jarino našiel mŕtvolu (... alebo naopak?)
Táto dramatická príhoda pochádza ešte počas jeho pôsobenia v armáde. V tom čase bol pridelený k pohraničnej stráži. Počas sladkého ničnerobenia tzn. obcházkovej služby so svojím verným psíkom Ťuťu-ňuňu sa Jarouš poflakoval pri brehu a akože dával pozor. Vtom inteligentný Ťuťu-ňuňu začal divo brechať a "ukazoval" do vody. Na čírej vodnej hladine bolo vidieť čierne igelitové vreco s tajomným obsahom. Bolo trochu od brehu, ale to nebola pre Jarina žiadna prekážka a smelo sa vrhol do vĺn pre podozrivý pytel. Horko ťažko ho dopravil na breh a aj Ťuťu-.. mu samozrejme pomáhal. Položil vreco na trávu a tupým nožíkom (ostrosť primeraná inteligencii majiteľa) opatrne zapichol do vreca. Humus, bordel, kandel, hnis a pleseň - pohľad to bol šialený, vo vreci bola mŕtvola v rozklade. Po kvalitnom vyprázdnený žalúdka a priľahlých vnútorných orgánov Jarouš privolal kolegov, políciu, funebrákov a Boh vie koho ešte. Nález si prezrel aj zamestnanec pitevne z radov Polície. Ten si natiahol gumenú rukavicu a jemne položil ruku do vreca. Námatkovo vytiahol kus zapáchajúceho mäsa a hneď odhadol, že sa jedná o mladú ženu a pravdepodobne bola aj znásilnená. Tu Jarino odkladá obsah žalúdka na trávu druhý raz, neskôr mu dali tabletku proti nevoľnosti, a ževraj ešte dva dni sa trhal z pokojného spania. Napokon aj tentoraz dostal výnimočnú dovolenku, aby "sa z toho zasa dostal".

PS: Takže Jarino sa dosýta vyrozprával a všetci na strážnici sme boli radi, že už na neho konečne prišla obchôdzka.