cestopisy

Slepý vrch: Teraz už lepšie chápem jeho názov

Poznáte ten pocit, keď máte chuť ísť na výlet, ale nechcete, aby bol krátky ale ani príliš dlhý? Tak s tým zámerom som vyberal cieľ, ktorý  nás nakoniec zaviedol do Horných Orešian.

O Slepom vrchu som nikdy predtým nepočul. Je to skôr taká lokálna turistická záležitosť, ale prečo jej nedať šancu na vlastné nohy? Po prečítaní pár internetových článkov, ktoré ma dali do lepšieho obrazu, som ako východiskový bod vybral Horné Orešany časť Majdán. Pred domom seniorov Sv. Urbana (adresa Chemolak 551) je solídne bezplatné parkovisko, a druhým strategickým bodom bola krčma u Kurátka. Veď po aktívnom pohybe nám logicky vyhladne.



Informácie z webov spomínali Orešianske sedlo po modrej značke, kam by sme mali prísť po cca 40 minútach. Na to sme sa dostali po bahnitej strmšej ceste nahor (deň predtým pršalo), kam by ľahšie a rýchlejšie vyliezla nejaká zelená „vetrieska“. Ale zablateným topánkam to bolo jedno a februárové počasie ostalo k nám milosrdné. Aspoň sme si vychutnali výhľad na široké okolie, vrátane Smolenického zámku.

Vyjazdená cesta sa stratila do riedkeho listnatého lesa. Stále po modrej sme dorazili na Orešianske sedlo. Zmenu smeru ohlasovala neoficiálna drevená tabuľa – Slepý vrch / Keltské hradisko. Keďže logicky hľadáte vrch na vrchu, vybrali sme sa nahor do najbližšieho kopca. Smer potvrdila aj turistická aplikácia maps.me. Ale na kopci ma premkol pocit, že by sme mali ísť trochu inak. Viac k časti Majdán a priehrade. V tom ma utvrdila aj miestna dvojica v strednom veku, ktorá sa tu v podstate tiež trochu stratila. Jedna aplikácia sklamala, skúsim druhú – Google Maps. Tá už ukazovala iným (logickejším) smerom.



Vyšliapanej cesty nebolo, tak sme dve rodiny s deťmi dali cestu jasnú a krátku – nadol lesom a lá prieskum bojom. Po prejdení dvoch plytkým dolín plných zvieracích bobkov s krmelcami pre divú faunu sme nabehli na tretí kopec, kde už navigácia sľubovala 20 metrov na vytúžené Keltské hradisko. Ale výkal výkal vodný živočích s absenciou skleného príbytku (v preklade - hovno, hovno zlatá rybka, akvárium nebude) ... boli tu len stromy bez nejakého náznaku čohosi „umelého“. Na kopci snáď budeme múdrejší. Pod ním sme čoskoro narazili na vychodenú cestu a kdesi na jej konci vidinu cieľového bodu. Podľa máp sú Slepý vrch a Keltské hradisko od seba asi dvesto metrov, v skutočnosti je to identické miesto. Na blúdenie ale rýchlo zabudnete luxusným výhľadom na Dolné Orešany, Boleráz aj Trnavu. Vľavo zbadáte aj malý slovenský Springfield zo Simpsonovcov, teda Jaslovské Bohunice.

(Pozn: Počas blúdenia som z recesie skromne založil BLBO TOUR – neoficiálnu amatérsku cestovku s blúdením obmedzeným)


Cesta nadol už bola čistý punk. Pár desiatok metrov pod vrcholom sme to strihli lesom priamo vpravo nadol. Klesanie ako pre tatranskú lanovku, ale vpred nás poháňal hlad a vidina teplého jedla a nápojov. Po prekonaní cesty sme vpálili do lesa, kde o ostré kríky a popadané konáre nebola núdza, ale nakoniec sme v luxusnom čase víťazoslávne vyšli pri krajných domoch dediny. Odtiaľ už len upravenou cestou späť na parkovisko. Spokojní a príjemne unavení sme si dali chutný neskorý obed U Kurátka. Celý výlet sa natiahol na nejaké 3,5 hodiny, ale čo sme chceli - to sme videli, a malé blúdenie bolo malým spestrením.



Odporúčané články:

Zámčisko pri Modre: Rýchle vyvetranie hlavy nad mestom
Jesenný výlet aj sklamanie na rozhľadni Kukla

Zrúcanina hradu Biely kameň: Rýchlovka do starých čias


Autor: Myshoun, 20.2.2022