Maskáčové príbehy pripomenú starým mazákom časy v zelenom blázinci

Narazil som na útlu knihu Maskáčové príbehy od Bohdana Cagáňa. Práve pre starých mazákov je kniha určená, lebo civilkár alebo „modroknižkár“ sa do toho aj tak nebude vedieť správne vcítiť. A možno sa ani nebude chcieť.

Dej sa točí oko prijímača a služby v žilinskom pluku, kde sú dodnes kasárne paragánov (pre laikov – výsadkárov).  Sám mám za sebou rok v bojovom útvare na východe Slovenska, čo som spísal iba forme blogov, ale výsadkári boli a sú vždy elita. Pri pive sa občas na tému vojny v červenej baretke rozrozpráva aj sused. Väčšinu služby tým chalanom vážne niet čo závidieť. Cagáň svoju vojnu opísal v knihe bez zbytočného „rambo efektu“, takže nebudete mať pocit menejcennosti, že práve váš oddiel bola banda amatérov, čo bol na vojenčine len do predpísaného počtu.

Kniha sa číta ľahko a sporadicky sa pri nej vynoria spomienky na tú vlastnú vojenčinu. Prijímač, prísaha, pobyt na ošetrovni, nástupy na buzeráku, nekonečné služby, zašívanie sa, cvičenia, ťažké aj ľahké chvíle v maskáčoch a kanadách... ale aj trápenia s babami. Pred čítaním Maskáčových príbehov možno na navodenie tej správnej nálady padnú vhod filmy ako Copak je to za vojáka, Černí baroni alebo aspoň Tankový prapor. Hoci posledné dva nemajú s výsadkármi nič spoločné, ten podstatný duch vojenskej logiky je v nej zachovaný. Neočakávajte prevratné literárne dielo, ale obsahom (cca 130 strán) a podaním určite mužov s vojenskou knižkou nesklame.

Odporúčané články k téme vojenčiny:

Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!

Povinná vojenčina? Áno, a poviem vám aj prečo

Vojenská expozícia Michala Strenka: Svet pre chlapov

Dojmy zo streleckého kurzu: Radšej raz vystreliť, ako sto krát o tom počuť