Zápisky z vojny 7: Veselé bonusy pre fajnšmekrov

1. Raz som zobral za parťáka službu „spojky“, aby si mohol ísť domov ustáliť alarmujúci pretlak v guliach. Služba spočíva v tom, že vojaci – spojky  majú pohotovosť, aby v prípade zlyhania telefonického spojenia a bojového stavu velitelia vedeli, že sa majú okamžite vrátiť na útvar. Každá spojka bola očíslovaná a zavedená na konkrétne adresy. Každá... okrem mňa. Moje obavy z nástupu spojok netrvali dlho, pískli ho. Dostal som kartičku číslo 6 s menami štábnych dôstojníkov. Nasadli sme do vetriesky a išli po meste. Jednotka....ideš.... dvojka ...ideš... trojka.... zrazu padlo moje číslo. Šestka ideš... našťastie som nemal nikoho zakrúžkovaného, inak by ma pri menách ako veliteľ útvaru, náčelník štábu a ďalších troch našich najohviezdičkovanejších asi rovno zastrelili. Hoci bola zima, zalial ma ešte studenší pot.

2. V  rámci kultúrnej obrody k nám a útvar zavolali VUS (Vojenský umelecký súbor). No zbohom. Kto už je len zvedavý na vojačika ako si fúka na zobcovej flaute. Nikto. A keď prídu aj mladé speváčky? Bolo narvaté ako v krčme počas „happy hour“. Nikto neriešil čo a ako falošne slečny spievali, hlavné bolo, že sme videli mladé ženy v obtiahnutých šatách. V ten večer bol sprchy plne obsadené aj na humusáckych oddieloch, kde sa sprchovali iba pred vychádzkou – čo bolo maximálne tak raz za mesiac. 

3. Niekedy sme si mysleli, že lampasáci boli na našom útvare za trest. Podľa mňa sme neboli ďaleko od pravdy. Nielen že si ventilovali komplexy na vojakoch, oni si ich ventilovali aj medzi sebou. Neraz som bol svedkom hádok kapitána a majora. Jeden mal vyššiu hodnosť, ale druhý funkciu – a to bola komédia. Ich hádky sa niesli v duchu – „Pán kapitán, keď budete mať takú hodnosť ako ja, potom mi môžete dávať príkazy. Funkcia pán major, funkcia mi to dovoľuje. Ale ja vám na funkciu serem,  ja som vyššia hodnosť a rozkazy mi dávať nebudete mladíku.“ Toto dokázali mlieť aj hodinu v kuse a pokoje aj každý druhý deň. S parťákom sme sa už po čase vzájomne stavili, že kto výjde z hádky toho dňa ako víťaz..  


4. Mazák leží počas dňa rozvalený na izbe. Vtom pribehne jeho vyšinutý veliteľ oddielu. „Tá ty tu co robíš? ...nič náčelníku! Aháááá, taže nic co? Ta ty dočekaj tu! Tento malý jemne polodementný kapitán následne vybehne ráznym krokom na chodbu a zavolá dvoch mladých vojakov. „Sluchajce tu, zrobíte presne to, co robí on, rozumíce? Vojaci nechápavo prikyvujú. „Čo máme vlastne robiť?“  -* pýtajú sa po odchode kapitána myšiaci mazáka. „To čo ja,  ľahni si na posteľ a rob LHK (ležať hore kok**om)“.

5. Mať sex na vojne je väčšinou úzky profil. Hlavne pre tých, čo sa von dostanú iba pri plukovnom cvičení, alebo SVOP-ke (svojvoľné opustenie posádky).  Jeden z takýchto „šťastlivcov“ dostal bydlo nad mojím parťákom. Ten sa raz v noci zobudil ako na morských vlnách, lietala s ním celá posteľ. Otvorí oči a nič. Zavrie oči a behá posteľ. Otvorí oči a nič. Na tretí rát už rovno vyskočil a na vlastné oči vidí ako ma mladý spustené nohavice na pol žrde a sexuje medzeru medzi matracmi. Do toho všetkého tento súložník vojenského materiálu ešte hodil poznámku „Ahój, čo nespíš, zobudil som ťa? Pokojne si ľahni, zachvíľu už budem“. Parťák si na to išiel radšej jednu zapáliť.

6. Že sa u nás na izbe každý večer rozprávali erotické večerníčky, som už spomínal. Väčšinou mal tú česť ich predniesť najlepší rozprávač. Keď sa mu ale nechcelo, alebo z nejakého iného dôvodu nemohol, tak sa hľadal náhradník. A zhodou okolností to bol jeden večer chlapec z bodu číslo 5 – odpanňovač vojenských matracov. Zábavné bolo ho už len ukecať na také niečo, lebo bol zjavne ešte panic. „Počúvaj, veď normálne opíšeš vlastnými slovami ako si pretiahol nejakú babu, to je celé. Chvíľu si to premysli a spusti“. Po piatich minútach premýšľania (hoci sa to veľmi na ten stav nepodobalo) víťazoslávne spustil. „Nó chalani takto to bolo, bol som raz na diskotéke u nás na dedine, bola tam jedna pekná baba, tak som ju pozval na pivo.... a potom ju vonku poj**al! A to je všetko? – burácala izba kvôli neskutočne krátkemu ŠMOKu . Urobíme to takto... tu máš porňáč a radšej prečítaj tento príbeh. Tak to bol zážitok... išiel jej rukami po prsiach, po stehnách, sťahoval jej nohavičky (medzitým už izba pokojne zaspávala, lebo to čítal monotónne a potichu)... hladkal jej ružové vejáriky. Sklonil sa k jej mušličke a lízal .... bla bla bla .... a ona dosiahla búrlivý....or..ga...nizmus! Šialený výbuch rehotu a ŠMOKy mal radšej od nás oficiálne zakázané : )

7. Byť na štábe a nemať fotku v dôstojníckej uniforme by bol hriech. A tak parťák po jednom opušťáku doniesol do kasární fotoaparát. Klasický na film, lebo vtedy mali digitálny akurát tak len Japonci a aj to ešte na rysovacom plátne. A už to išlo,  pán major má prejav, pán podplukovník pri veľkej bojovej mape, pán kapitán pri rajónoch s handrou a vedrom. Fotonápadov bolo požehnane. Na druhý deň boli streľby, tak keď sa vrátili naši vojaci a ešte neodovzdali zbrane, tak hneď sme hodili pár Rambo póz so samopalmi vzor 58. Na fotky sme sa potom tešili ako na prvé milovanie. Keď sa parťák vrátil z ďalšieho opušťáku, tak hneď vytiahol fľašu vodky, cigarety a horalky. Po pol litri sme pochopili prečo. Foťák bol pokazený a prevíjal film iba do polovice okienka nového záberu. Takže sme fotili jeden záber na druhý, a všetko bolo pokazené.

8. Byť „klepnutý“ od starých bolo fajn. Pár dní na to došiel za mnou jeden východniarsky mantinel, že „zrob šumák“. Nehrozí, už som klepnutý. „Myšisko zapráskané - zrob ho!“ Asi sekundu na to dostal chlapec takú petelicu cez ksicht, až som čumel. Ale od vlastného brata, ktorý ctil mazácke pravidlá. „Nechaj ho ty kripel, tento je klepnutý“. Prekvapený mantinel utrel krvavý sopeľ, a išiel si šumák urobiť sám.

9. Keď prišli na oddiel mladí vojaci, tak dostali vychádzky, nech spoznajú okolitý svet aj na opačnej strane zeleného plota. Ich návrat bol lepší ako estrádna šou. Najväčší slušáci prišli na kašu ožratí. Jeden komplet ovracaný, ďalší s monoklom, tretí bez „lodičky“ na hlave, štvrtý mlel jazykovedcom dosiaľ neznámym jazykom. Uložili sa (s našou pomocou) spať nad mazákov. Po polnoci nás zobudilo šušťanie vody. Ale kdeže dážď, to len jeden mladý neovládol močový mechúr a pekne si to v spánku šťal starému vojakovi pod ním na spacák. Že to vtedy mladý prežil bez ujmy na zdraví sa dodnes čudujem.  

10. Oddiel v ktorom som slúžil, bol šikovný a sebestačný vo všetkých smeroch. Počas 24 hodinovej služby dokázal zabezpečiť - stráž č.1, stráž č. 2, stráž poľného parku, stráž basy a aj jej náplň : ) V tú noc som spal na tej našej megaizbe sám a ráno ma ani nikto nebudil, lebo bola sobota.  


11. Na Lešti sa vždy toho veľa udeje. Pri jednom presune BVPčkami z miesta určenia na vagónovanie sme sa stretli v zadnej časti traja pisári a do veže s nami išla mladá výkoňáčka (práporčíčka z výstrojného skladu). Vodič sa cestou vybláznil a šiel na doraz. Terén by sa mal prehádzať ako sa vlní had, jemne zo strany na stranu, on však fičal krížom ako krížnik Potemkin na rozbúrenom mori. Naše žalúdky dostali zabrať. Jeden pisár to nevydržal a vyvracal sa do vlastnej prilby, čo nebol dobrý nápad. Keď BVP zastavilo a otvorili na dvojdielne dvere, vylial obsah prilby nášmu majorovi pod nohy s vetou „Radšej ma zastreľte ako ísť ešte raz“. Výkoňáčka si však cestu plnú nadhadzovania a skokov nadmieru pochvaľovala. Veselo nám dookola hovorila, akí sme len skvelí a pekní vojaci – bla bla bla ...suma sumárum mala pred nami malé tajomstvo. Pred jazdou si zaviedla venušine guľôčky a tak sa spravila hádam aj x krát : )

PS: Na koniec mojich „Zápiskov“ opätovne pripomínam vetu, ktorá ten zelený rok vystihuje asi najlepšie - „Kto neprežil - neuverí, kto zažil - nezabudne“

Súvisiace články:

Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!

Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!

Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený

Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy

Zápisky z vojny 5: .. je ti zima vojačik? Akl áno, tak smola!

Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!

Zápisky z vojny 7: Veselé bonusy pre fajnšmekrov