daruj dobro

Hlas P kontra hlas K, alias nerozčuľuj sa, konaj!

Je leto, čas dovoleniek, slnko, more, oddych, reset z práce, ničnerobenie. Hlavne tí z nás, ktorí väčšinu roka strávia zavretí v práci, sediac za počítačom takmer celý deň, ocenia, že môžu na pár dni vypnúť, neriešiť domácnosť, každodenné povinnosti a stresy, a len tak si užiť tú voľnosť v nejakom rezorte pri mori.

Jasné, duchaplnejšie by bolo, keby som napísala, že zobrať celú rodinu karavanom a prejsť naprieč Európou, alebo našim Slovenskom, alebo že si kúpiť letenku a potom poznávať cudzie, často pre nás exotické krajiny, na vlastnú päsť, prípadne byť úplne ekologický a cestovať peši, alebo stopom. Ale ja sa prikláňam aj k tej skupinke, ktorá si našetrí na all inclusive pobyt v hoteli pri mori, a nevytiahne z neho päty, len si naplno užíva všetky atrakcie a služby, ktoré hotel ponúka, bez nutnosti niečo a niekoho organizovať.

Tak sme si to naplánovali s mojou rodinkou tento rok aj my. Ježiško nám priniesol pod stromček zájazd na ostrov Cyprus. Rezort, ktorý sme si vybrali bol v oblasti, kde boli len 2 hotely a inak široko-ďaleko nič. V rámci areálu hotela, pláž nevynímajúc, bol dokonalý poriadok, zamestnanci sa starali a všetko čistili, zametali, umývali a riešili non-stop. Ale keď ste pozreli 20 metrov od hotelovej pláže na pláž, ktorá nepatrila nikomu, tak tam už boli pohádzané odpadky, plastové fľaše a tašky, papiere a všeličo.

Ja som každé ráno chodievala na prechádzku po pláži, popri mori až k výbežku, kde sa končil náš záliv a začínal ďalší. Každý deň sa pridal aj niekto z rodiny, občas dokonca aj deti. Pri tomto výbežku bol malý kopček z piesku, volajme ho duna a na ňom žili jašteričky. Bolo to úžasné pozorovať tieto malé tvory, ako rýchle a roztomilo sa pohybovali po piesku a medzi rastlinkami. Čo už bolo menej roztomilé, ako sa museli vyhýbať odpadkom, ktoré im tam nahádzala pravdepodobne miestna mládež alebo turisti, ktorí si išli užiť nočnú romantiku, ale už ich nenapadlo odniesť so sebou, čo si priniesli, hlavne, ak obsah vypili a zjedli.



Hovorím si, to je strašné, títo ľudia, takto špiniť prírodu. A vtedy to začalo. Zobudili sa moje vnútorné hlasy. Hlas P – provokatér a hlas K – konateľ.

Hlas P hovorí: "Ty si tie odpadky tu neodhodila, tak čo to riešiš?!"

Hlas K na to odpovedá: "Rozčuľovať sa ti nepomôže, ak ti to vadí, tak s tým niečo urob!"

A zase hlas P: "Ale veď to by mali miestni ľudia sa postarať, to je ich krajina, alebo smetiari, alebo nejakí aktivisti, ty si obyčajná lenivá turistka! Nebudeš hádam teraz tu čistiť okolie?! Prišla si oddychovať, čistiť prírodu môžeš aj doma!"

No hlas K kontroval: "Ale ak s tým nič neurobíš ty, tak asi nikto. Mala by si začať a možno sa niekto pridá."

Prvý deň vyhral hlas P. A nič som s tým neurobila. ...ale celý deň ma to trápilo, že do kelu, treba s tým niečo urobiť. Všetky tie statusy na internete, že „jedna fľaška nevadí...povedali si 2 milióny ľudí a zrazu v mori plávalo 2 milióny plastových fliaš!“ Tak som si naivne hovorila, žeby to mohlo fungovať aj opačne. Že ak ja, jedna vyčistím aspoň kúštik pláže a urobilo by to ďalších X ľudí, zrazu by ta pláž bola čistá celá. Že vlastne nejde o to, aby jeden človek vyčistil celú pláž, že to nie je o tom. Aj malý kúštik môže zlepšiť život práve tým pár zvieratkám (jašteričkám a chrobáčikom), ktorí tam žijú. Cieľ bol jasný, zajtra ráno s tým niečo spravím. Vypýtam si vrece na odpadky od personálu hotela a pôjdem ich pozbierať!

Na druhý deň ráno prvý prehovoril hlas P: "Tak skoro ráno nie je na pláži nikto z personálu, nemáš vrece na odpadky, takže dnes nič nevyriešiš."

Ale hlas K sa nedal: "Odpadky sa dajú zbierať aj inak, nielen do vreca práve na odpadky určeného."

Hlas P hovorí: "Ale to nemáš ako pozbierať, nemáš ani rukavice a nemáš to kam vyhodiť."

Hlas K sa opäť nedal: "Veď uvidíme!"

Prišla som na výbežok s dunou,kde bývali jašteričky a na kopci asi 30 metrov odtiaľ som zbadala altánok a pri ňom smetný kôš. Hovorím si, no výborne, tak predsa, znamenie! A začala som zbierať kelímky od zmrzliny, plastové fľaše, igelitové tašky a kúsky všelijakých papierov a odnášať to do koša. Nič som nehovorila, bez slova som sa snažila aspoň trošku pieskovú dunu očistiť. Moje deti chvíľku na mňa pozerali a potom sa spýtali: "Môžeme ti pomôcť, mami?" (táto generácia dúfam nie je úplne stratená)

Ja: "Nie ďakujem, nemám tu nič na očistenie rúk, ale nabudúce zoberiem a budeme zbierať spolu."

Predsa len, odtiaľ-potiaľ a nikdy neviete, čo za odpadky na tej zemi boli. Hlavne, keď poznám svoje deti, že tie svoje ruky pchajú kam sa dá, najmä do nosa a úst. Ja som si ustrážila, že som si ruky umyla v mori a potom dôkladne po návrate na izbu v kúpeľni mydlom. Ale jasne, že by bolo oveľa bezpečnejšie zbierať odpadky v rukaviciach. Len niekedy hlas K zavelí: „Konaj teraz!“ a vy konáte (teda mali by ste, pokiaľ váš hlas P nekričí viac).



Možno si poviete, načo to bolo dobré? Za pár dní tam tie odpadky možno budú spať. Nuž aj keby, verím tomu, že stálo za to zmeniť a vylepšiť život tým pár jašteričkám aspoň na tých pár dní, a možno iba na jeden, aj tak to stálo za to
.
Vám keby niekto pripravil úžasný deň, alebo by vám pekne upratal byt, čo i len jeden krát, alebo iba na jeden deň, nepáčilo by sa vám to?! Jasné, že by to stálo za to. Tak verím, že aj to moje úsilie stálo za to, a taktiež verím, že nie som jediná, ktorá miesto nadávania a rozčuľovania priložila ruky k dielu.


PS:
A môj hlas P mal vlastne pravdu, keď mi hovoril, že zbierať odpadky môžem aj doma. Dobre vedel, že som to už neraz doma aj robila, napríklad na parkovisku pred naším domom, alebo v parku za domom, prípadne na rôznych školských brigádach. V každom prípade zhodou náhod asi týždeň po našom návrate z letnej dovolenky, som videla na FB status s fotkou od mojej spolužiačky, ktorá má malú dcérku. Na fotke bola kopa odpadu pri lesíku, resp. na Zlatých pieskoch, kedy sa spolužiačka zamýšľala, že ako to vysvetlí svojej dcérke, že tie odpadky sú v lese, kam nepatria. Ale dcérka pohotovo zareagovala: "No jasné, nie sú tu žiadne koše, tak sú odpadky na zemi."

Deti majú neskutočnú logiku. Tento status som si pozrela večer pred spaním, zarezonoval mi v hlave a stále sa mi vracal späť. Na druhý deň ráno, som si išla zabehať na školský dvor (začínam s behaním pravidelne raz za pol roka, vydrží mi to maximálne týždeň a potom zase o pol roka. Toto bol presne jeden z tých pokusov, že skúsim začať behať). Ako tak behám na atletickom okruhu po antuke, niečo sa mi nezdalo. A veru, sú tu nové smetné koše nainštalované! Jéééj, to je aké parádne, predtým tu neboli žiadne. Veru, keď sa deti hrajú poobede na školskom dvore a dajú si nejaký olovrant, nemajú kam odhodiť obal z keksíku, či sáčok z ovocia, alebo dopitú plastovú fľašu (ak si ju kúpili v bufete). A teraz, keď tu pribudli 3 nové koše, tak to je aké parádne, už tento problém nebude. To by sa kamoškina dcéra potešila, keby takéto koše mali aj v tom lesíku!... si hovorím. A tu zrazu pozerám a ani nie 3 metre od nového koša na zemi tiež plastová fľaša, papieriky od keksíkov a dokonca aj krabička od cigariet (predpokladám, že tam zostala po nočnej párty teenagerov). Keby tu tie koše neboli, tak si to odôvodním ako dcéra tej mojej kamošky, že to nemali kam vyhodiť. Ale tu koše boli - nové, čisté, pekné, vyblýskané. Ale odpadky v nich neboli, lebo boli stále na zemi. A tomu ja nerozumiem.

Hlas P sa okamžite ozval: "Nerieš to! Niekto to uprace! Máš behať, nezastavuj! Určite to chceš zdvihnúť, aby si nemusela bežať ďalšie kolečko! Nech ťa to ani nenapadne, čo keď to je infekčné???!"

Hlas K hovorí: "Že ťa to ešte baví, hlas P, dobre vieš, že nikto iný to nezdvihne. Buď ja alebo to tam zostane."

Takže som zastavila a pozbierala tie smeti okolo koša a potom bežala ďalej. Práve vtedy išiel po ulici starší pán a tak trošku nechápavo na mňa pozeral, ale tak ak chceme niečo zmeniť, nadávať nám ani rozčuľovať sa nepomôže. Treba to jednoducho urobiť a dúfať, že sa niekto, kto má svoj vnútorný hlas K silnejší ako hlas P, pridá. Jedine tak môžeme malými krôčikmi naštartovať zmenu k lepšiemu.

Ktorý hlas vyhráva u vás?


Odporúčané články:


Daruj dobro v praxi

Čo ma naučili moje deti -1

Prečo sa sústredíme na to zlé?


Autor: DDD, 5.8.2019
Foto: Myshoun