daruj dobro

Také obyčajné ráno

Ako každý deň, aj dnes to môj budík skúšal o 6.20h ráno. Ako každý deň, neúspešne. Moje „provokatívne ja“ ma vždy presvedčí, že to bol susedkin budík a nie môj, preto som pokračovala v príjemnou oddychu v alfa hladine.

Ale budík sa nevzdával a nevzdával, a tak moje „provokatívne ja“ zmenilo o 6.30h stratégiu a hovorí: tak dobre, je to tvoj budík, okamžite vstávaj. VSTÁVAJ! A ja vstávam a odchádzam do miestnosti, kde dúfam môžem ešte chvíľku nerušene driemať (bez budíka), na WC. A zrazu, zase čosi bzučí. To už musí byť fakt susedkin budík. Ale nie, keď teda dodriemem a vraciam sa do spálne zistiť, čo to zase bzučí, keď budík je už vypnutý, zisťujem, že mám od susedky zmeškaný hovor o 6.35h. Fúha, pozerám správy a zisťujem, že im vypadli poistky a nemajú kľúčik od hlavného ističa. Idem budiť muža, ale ten už nešťastne sedí na posteli a pozerá do svojho mobilu a presviedča sa, že sa mu len sníva. Tak mu hovorím, že susedom vypadli poistky a či by im požičal kľúčik od ističov. Vtedy pochopil, že sa mu to nesníva, vstáva a odchádza hľadať kľúčik. Ja medzitým volám susedke, že muž už hľadá kľúčik, na čo zistím, že ona už sedí vonku pred našimi dverami na schodoch. Okamžite otváram dvere, neuvedomujúc si čas a svoj výzor, keďže do kúpeľne som sa toto ráno ešte nedostala. Vtlačím ju dnu, hoci ona odmieta, že počká na schodoch. Tak sa chvíľku naťahujeme, na čo z detskej izby šprintom vyletí starší syn so slovami: Čo??? Kde??? Kto odchádza??? Vysvetlím mu, že nikto neodchádza, nič mu neušlo, a že prichádza, susedka. Syn sa upokojí a odchádza driemať na WC. Ja posadím susedku a odchádzam do kúpeľne. Ona so slovami, mňa si vôbec nevšímajte, tichučko sedí a sleduje 3 bezprizorné postavy v pyžamách ako sa pohybujú okolo nej.

Muž našiel kľúčik a odchádza so susedkou riešiť istič. Ja vychádzam z kúpelky, syn z WC a posielam ho ísť raňajkovať skôr ako sa oblečie, keďže dnes sa chystá na súťaž v prednese prózy, a preto bude mať oblečenú bielu košeľu. Je veľká pravdepodobnosť, keby v tej košeli raňajkoval, už by biela nebola. Neprejde ani 5 sekúnd a syn sa vracia s tým, že by aj rád raňajkoval, ale nie je čo. Vtedy si uvedomím, že muž, ktorý zvyčajne chystá raňajky a desiatu (a ja som už o takomto čase na ceste do práce), nie je doma, lebo so susedkou opravuje ističe. Nechávam všetko tak, a idem robiť raňajky. Aby nebol syn smutný, porušujem svoje pravidlo doma neraňajkovať, a sadám si k stolu s ním. Medzitým sa vracia muž z úspešnej misie – poistky sú opravené. Synovi zatiaľ pri raňajkách dohováram, aby na súťaži hovoril pomaly, aby mu porotcovia rozumeli a aspoň niečo z toho mali.

Pokračujeme v raňajkách, popritom pozerám kalendár, čo máme na pláne cez víkend...veľa vecí ale na nedeľu poobede som si niečo poznačila s otáznikom, čo som nevedela po sebe prečítať, nech som sa akokoľvek snažila. Tak sa pýtam syna, či to vie po mne prečítať?  Skúša, skúša, pozerá a hovorí: Beskydy??? Ja: Hmm, neviem o tom, že by sme chceli ísť teraz do Beskýd. To nebude ono. Skúšam muža, vieš to po mne prečítať? Muž: Bobi Ranč? Alebo Babina? Veru, mala by som zavolať do Bobi Ranču a naplánovať u nich víkend, ale to nebude ono, prečo by som si to písala s otáznikom a na nedeľu? To nebude ono! Babina? Nuž má mať narodeniny, to bude asi ono, mali sme ísť na obed, ale presunuli sme to, takže to bude asi ono. Či áno, či nie, uzatváram tému s tým, že to bolo ono. Muž neveriacky na mňa pozerá a skonštatuje: Tak ty nevieš po sebe prečítať? To nám to ráno dobre začína! Medzitým syn už dojedol a odchádza sa obliekať do bielej košele, zisťuje že nemá biele tielko. Tak hľadám, v jeho skrini, nie je. V bratovej (o 3 roky mladší), nie je. Ja nemám. Muž má, ale to by nešlo, to je vážne veľké. Rozmýšľam, čas beží...hľadám biele tričko, nemá. Hľadám u jeho mladšieho brata, a ten má. Tak natlačím staršieho syna do malého bieleho trička, veď hádam to pod tou košeľou nebude vidieť. A hovorím mužovi, dnes má syn tú súťaž Šaliansky Maťko. Ja som si vždy myslela, že šaliansky je od slova šalený, niečo ako fígeľník. Muž: „Tak fígeľník???“ Nuž hovorí synovi: „To si zapíš, maminka vymyslela nové slovenské slovíčko, fígeľník“. A ja: „No veď to je ako figliar, to neexistuje, že fígeľník???“ Obaja na mňa pozerajú a krútia neveriacky hlavami. Muž hovorí, no spýtam sa pána Googla, čo on na to hovorí. Ja: Podľa mňa ti povie, mysleli ste figovník? Muž: Nie! Nemyslel! Ale nestíhame si to overiť, lebo zrazu je 7.00h a opäť počuť nejaký budík.

Tentoraz  to sú hodinky mladšieho syna. Ozaj, veď on ešte spí??? Na neho sme úplne zabudli (Kevííín! Podľa mňa film Sám doma, je úplne zo života, to sa fakt môže stať hocikomu). No nič, pohyb všetkých prítomných  v byte sa náhle zrýchli a ja pomaly opúšťam byt s úsmevom na tvári pri pomyslení na slovíčko fígeľník. Muž sa o mňa trošku obáva, obzvlášť, keď zbadá že som si do práce obliekla moje nové ponožky s Plameniakmi. Na čo ja mávnem rukou, veď je piatok, všetko dovolené a každá extravagancia, každý úlet mi pripomína, že čoskoro bude víkend. Po ceste do práce sa v aute usmievam a rozmýšľam, čo by ten google našiel pre výraz „fígeľník“?

 

Uvedomím si, že som si dnes ešte ráno nezaspievala. Spievať neviem, ale o to radšej spievam, ale zo solidarity ku všetkým ostatným, spievam zvyčajne v aute, keď som v ňom sama. Síce moje „provokatívne ja“ sa vždy pýta, či náhodou nie sú v aute ploštice odpočúvacie, alebo či tam nezapol niekto nahrávanie. Ale moje „dobré ja“ ma vždy upokojí že určite nie, kľudne krič, vrieskaj, spievaj. A tak idem na to.... la la la laaaa...Prichádzam do zápchy, uvedomujem si že stojím a vedľa mňa tiež stojí nejaké auto, takže postupne so spevom končím a hodím ranný očarujúci úsmev na šoféra vo vedľajšom aute, ktorý má úplne rovnaký výraz tváre ako môj muž pri slove fígeľník, a z mojich očí môže čítať, neboj sa, som v pohode. Našťastie sa kolóna hýbe a trápny okamžik máme za sebou. Už nespievam. Prichádzam do práce, dnes sú na vrátnici až dvaja ujovia vrátnici, tak sa zoširoka usmejem a poprajem im dobrý deň. Hneď na to, čakám na výťah a so mnou naše dve tety upratovačky, aj im poprajem pekný deň so širokým úsmevom a teším sa, že ešte som ani neprišla do práce a už ma svojich 5 úsmevov denne, rozdaných (ale o tom až v ďalšom blogu).  Také obyčajné ráno!

 

Odporúčané články:

Moje-tvoje – Popolušky - Veď to stačí... - Nebaví ma to!

Strom

Tučniaky verzus plameniaky

Zadrž – Inšpiruj – Odhoď preč

Jednoducho začať...

Autor: DDD, 31.1.2019
Foto: openclipart.org, googlr