daruj dobro

Sídliskový sneh

Keď napadne sneh a vy sa práve nenachádzate vo Vysokých Tatrách, alebo niekde na horách, ale v meste, tiež vás napadne (nie sneh, ani divé zviera, ale myšlienka), "Ohhh škoda, že nie som niekde v lese, ale tu na sídlisku?" Poviem vám, aj mne sa to stáva.

Zima a sneh v meste, to nie je nič zábavného. Odhŕnači a cestári sú prví, ktorí sa o svoje autá a stroje boja, tak s nimi radšej von nevychádzajú, len adrenalínoví šoféri. Ale dnes som si uvedomila, že sneh na sídlisku môže byť zábavný a priniesť celej rodine kopec srandy, áno aj v meste, áno aj na rovinke. Na obed sme išli na rodinnú oslavu, keď začal poletovať jemný sniežik. Po pár hodinách príjemnej rodinnej atmosféry sme vyšli von akoby do úplne inej krajiny, úplne iného sveta. Všetko biele, na cestách aj chodníkoch šľahačkovo biela perina čerstvo napadnutého snehu. Prvé čo moje deti napadlo, zguľovať všetkých slávnostne oblečených členov rodiny, v čom som ich samozrejme podporovala, takže sa ušlo aj mne. Ale potom som vymyslela súťaž, že rozdáme metličky a kto skôr, ktoré auto odhrabe. Deťom sa to tak zapáčilo, že odhrabali aj autá úplne neznámych ľudí (veď nakoniec darovať dobro sa dá aj bez toho, že to človek plánuje, alebo robí úmyselne). V každom prípade nechcela som urobiť tú istú chybu ako minule, že napadol nový krásny sniežik, my sme však v ten deň už mali plný program, tak sme sa dohodli že sa pôjdeme sánkovať a guľovať nasledujúci deň. Ale na druhý deň po snehu ani chýru, ani slychu.

Takže dnes, napriek plnému programu sme sa rozhodli, že ten sneh musíme stihnúť za každú cenu. A tak sme prišli domov okolo 17:30h a hneď sme sa zo slávnostných šiat prezliekli do otepľovačiek, vyzbrojili sme sa sánkovacími lopatami a vyrazili sme za dom do parku. Prvý nápad bol postaviť snehuliaka, ale sneh bol sypký. Nevzdali sme sa len tak bez boja a sánkovacími lopatami sme nanosili sneh na jednu kopu, z čoho vznikol kužeľ. Hovorím nevadí, náš snehuliak nebude mať tri gule ale bude to jeden veľký kužeľ. Lenže v polovičke stavania to deti prestalo baviť. Tak aby naša práca nevzišla nazmar, na vrch mini kužeľa sme dali malú guľu a okolo kužeľa sme spravili pásiky, čím vznikla naša prvá snehová čiapka. (kde je vôľa a kreativita, tam je cesta a snehová čiapka).

 



Ďalším bodom sídliskového snehového programu bolo sánkovanie. Lenže v našom parku nie je žiadny kopec, tak si chalani našli mini kopček, skôr jarček pri dome smerom ku garážam. Dali sme teda súťaž, kto bude prvý dole, kto vytvorí hada a ten sa nerozpadne, koho netrafí počas sánkovania snehová guľa, takzvané sánkovanie cez prekážky. Zo sánkovačky sa plynule prešlo do guľovačky, tvorbe snehových anjelikov vlastným telom, naháňačke, dokonca sme vyskúšali aj snehový tenis, kedy chalani odrážali nadhodené snehové gule svojimi sánkovacími lopatami. Výborný šport, neviem prečo ho ešte nezaradili medzi zimné olympijské športy? My s manželom sme dokonca stihli snehovú selfie, skoro ako na rande, takže romantických 20 sekúnd, kým ma netrafila opäť snehová guľa od mladšieho syna a pokračovalo sa v druhej polovičke guľovačkového zápasu. Ani neviem ako a prešla hodina, všetci mokrí, šťastní, červenolíci sme sa pobrali domov. Poviem vám, sídliskový sneh má tiež svoje čaro a netreba vzdychať, že prečo sme v meste a nie na horách. Treba sa dobre obliecť a vyraziť si ten sídliskový sneh užiť, kým sa opäť neroztopí. Veselú zábavu!

Odporúčané články:

Moje-tvoje – Popolušky - Veď to stačí... - Nebaví ma to!

Strom

Tučniaky verzus plameniaky

Zadrž – Inšpiruj – Odhoď preč

Jednoducho začať...


Autor: DDD, 27.1.2019
Foto: pixabay.com, DDD