daruj dobro

Moje-tvoje – Popolušky - Veď to stačí... - Nebaví ma to!

Možno niektorí z vás už majú deti, a tí ktorí nemajú, tak ich to len čaká, ale ako sa hovorí, malé deti = malé starosti a veľké deti = veľké starosti. Moje 2 deti sú relatívne malé, majú 8 a 11 rokov, takže puberta v plnom prúde so všetkým, čo k nej patrí ako je prekrúcanie očami, trieskanie dverami, urážanie sa, odúvanie sa, ofukovanie, zúrenie a večné vzájomné hádanie.

 

Verím, že všetky vyššie opísané prejavy puberty sa časom vytratia z nášho života, ale v najbližších rokoch to asi nebude. Takže som pochopila, že na prežitie v relatívnom zdraví s minimálnymi následkami a s nie všetkými vlasmi šedivými, je dôležité nezblázniť sa a neprekričať sa až do hrobu. Uvedomila som si, že voči vyhrážkam a kriku sú už celkom imúnni, a tak som musela vymyslieť vyšší kaliber. Čiže ako prežiť s puberťákmi? Tu sú 4 skúsenosti z nedávnej minulosti:


Moje-tvoje“

V rámci učenia sa zodpovednosti má každý v našej rodine rozdelené svoje povinnosti. Starší syn má na starosti v sobotu doobeda povysávať detskú izbu a chodbu. Jasné, že sa to nezaobíde vždy bez frflania, a výhovoriek, prečo práve túto sobotu sa to nedá, nemôže, lebo škvrny na slnku sú väčšie, a globálne otepľovanie je tiež väčšie a rýchlosť usádzania sa prachu je taktiež väčšia... jednoducho 1000 zbytočných výhovoriek a izba už mohla byť medzitým dávno povysávaná.

Tu odporúčam trpezlivosť a neschmatnúť vysávač a nepovysávať to miesto neho. Vydržať! Vydržať aj keď si pri vysávaní spieva a huláka na celý dom, vydržať aj keď do všetkého kope a trieska akože mu to padá z ruky, vydržať aj keď mu to trvá neskutočne dlho. Vydržať!

Lenže potom prišiel moment vysávania chodby a tam na zemi zrazu boli veci jeho brata a tatina. A vtedy to prišlo. Syn hovorí: Ale to nie je MOJE! Ja to nebudem upratovať!

Ja: zdvihni to a odlož, aby si mohol povysávať celú chodbu.

Syn: To nie je MOJE!

Ja: takže sa ideme hrať na „moje-tvoje“?

Syn: Áno, a toto na zemi nie je moje, tak to neodložím! Nech si to odložia oni.

Ja: Aha,.... tak vieš čo? To tričko čo máš na sebe som kúpila ja, takže je moje a aj tie gate. Ozaj a určite máš na sebe aj slipy a ponožky, tak aj tie sú moje. Tuším aj tie corcsy, čo máš obuté na nohách som kupovala ja, tiež sú MOJE. A ozaj aj tento byt patrí mne a tatinkovi, takže sa teraz pekne vyzleč donaha a celý holý odíď z tohto bytu, lebo ten je MÔJ a tatinkov. Ale bacha, asi ti bude vonku zima, lebo je -1 stupeň. No, ale keď sa už hráme hru „moje-tvoje“ tak nech sa páči tam sú dvere, prosím vyzleč sa a opusti tento byt!

Syn bez slova odložil bratove a tatinkove veci a aj ostatné čo na zemi našiel a dovysával bez slova, bez spevu, bez trieskania (ale pravdepodobne s prekrútenými očami, keď som sa na neho nepozerala) celú chodbu. Niekedy netreba kričať a zúriť, stačí si jednoducho s nimi tú ich „hru“ zahrať.


Popolušky

Napríklad včera večer som obidvoch chalanov poprosila, nech si odložia do svojich šuplíkov oprané popárované ponožky. Po chvíľke idem okolo detskej izby a vidím ako sa navzájom jedným párom ponožiek ohadzujú. Pozerám na nich a hovorím, prestaňte a odložte to. Ale oni pokračovali, lebo veď ten druhý začal a oni mu to len vracajú. Opäť som mala na výber, buď sa rozčúliť, alebo s nimi hrať ich hru. Tak som sa nadýchla a vošla do izby so slovami: „Jeeej, môžem sa aj ja pridať? Aj ja sa chcem s vami hrať!“ Otvorila som šuplík mladšieho a celý som mu ho vyhádzala, všetky jeho ponožky, podkolienky, slipy a tielka na jeho posteľ. Starší sa smial. Bez slova som otvorila aj jeho šuplík a to isté som hádzala po ňom a na jeho postel, so slovami : „Super hra, čo sa už nesmejete a nebavíte?“ A potom zmeneným vážnym tónom a s kamenným výrazom v tvári som im zahlásila, že túto hru už končíme a teraz vymýšľam hru ja. Budeme sa hrať na Popolušky. Oni dvaja sú Popolušky, a kým si tie šuplíky neupracú a kým všetky veci nebudú na svojom mieste, tak nesmú opustiť izbu. Keďže ja sa hrám na Macochu, tak ja upratovať nemusím a odchádzam z izby. A odišla som. Získala som pre seba pol hodinu ticha, a oni zábavu, a najkrajšie na tom bolo,že dokonca bez tabletov. Mimochodom, tak dokonale upratané šuplíky nemali už dosť dlho.



Veď to stačí...

Bola sobota doobeda a syn si niečo kreslil. Pýtam sa ho, čo to robí? A on, že projekt do školy. Po chvíľke vstal a začal si odkladať veci. Opäť sa ho pýtam, tentokrát, že či to už má hotové a tak rýchlo? A on, že áno. Tak sa na to pozerám a zdá sa mi to celkom odfláknuté, žiadne obrázky, len zopár strohých viet. Tak mu hovorím, ale „veď to máš odfláknuté, veď ty to vieš aj lepšie spraviť?!“ A syn na to, „Áno, ale veď to stačí....“ Zamyslela som sa a skúšam: „Ale pani učiteľka by sa určite potešila, keby si tam aj niečo nakreslil alebo doplnil viac informácii, bolo by to oveľa lepšie a ty to vieš spraviť lepšie“. No on opäť zopakoval to svoje: „Veď to stačí...“ A odložil si veci do tašky.

V ten istý deň poobede som robila deťom vafle. A tak som mladšiemu dala na tanierik vaflu, na ňu natrela džem, na ten som dala kopec šľahačky, na ňu granko, čerstvé čučoriedky, maliny a banán. Na druhý tanier som dala staršiemu synovi suchú vaflu. Starší syn pozerá na jednu vyzdobenú a na druhú suchú a pýta sa, že prečo on má iba suchú vaflu? A ja na to: „Veď to stačí...“ A on: „Ale mami, ja si tiež prosím takú so šľahačkou a ovocím.“ Ale ja s kľudom Angličana: „Ja viem, chcel by si takú so šľahačkou a ovocím a čokoládou, hmmm, ja viem, dalo by sa to aj tak spraviť, ale veď to stačí....tak načo?“ A tú vaflu dostal suchú.

Bez slova odišiel do svojej izby, vytiahol z tašky projekt a dokončil ho.

Ďalšiu vaflu už dostal takú istú ako jeho brat, so všetkým čo k nej naozaj patrí, aby chutila dokonale, lebo keď to vieme lepšie, tak suchá vafla predsa nestačí. A pani učiteľka mala z projektu radosť, aspoň myslím, podľa známky v žiackej knižke.


 

Nebaví ma to!

Urob si tú úlohu, hovorím pre zmenu mladšiemu synovi.

On: Nechce sa mi, nebaví ma to!

Ja: Hmm, ale aj tak by si ju mal urobiť!

On: Nie, nebudem si ju robiť, nebaví ma to!

Chvíľku som ticho rozmýšľala, lebo viete ako to je, so zaťatým puberťákom len tak hocičo nepohne, to je ako zaťatá mulica v polke cesty. Potom som sa k nemu naklonila a pošepkala som mu do ucha: Mňa nebaví variť a žehliť. Vieš čo, tak odteraz nebudeme nič jesť, lebo ja už nebudem variť a nebudeme si mať čo obliecť, lebo mňa nebaví žehliť. Dobre?

On: Ale, mamííí!

Ja (stále pošepky do ucha): Vážne, mňa to hróóózne nebaví.

On: Ale vážne, čo budeme jesť?

Ja: No nič! Vieš, niekedy aj veci čo nás nebavia treba urobiť, lebo sú potrebné. Nie všetko, čo musíme v živote urobiť nás baví, ale treba to jednoducho urobiť, tak ako tú tvoju úlohu.

On (prekrútil očami, lebo veď svet nie je dokonalý): tak dobre, ja si tú úlohu urobím. A čo bude na obed?

 

Snáď vás moje skúsenosti, pobavili a inšpirovali k tomu, že veci sa dajú s puberťákmi riešiť aj bez kriku. Jasné, že nie vždy sa to podarí, úprimne ani mňa nedokáže nikto viac vytočiť ako vlastné deti, ale tak isto ani nič viac na svete nemilujem viac ako svoju rodinu (dokonca ani čokoládu), takže kde je vôľa, tam je cesta.... dá sa to aj bez kriku, len treba byť trošku kreatívny a nebáť sa improvizovať v danej situácii. Držím vám všetkým palce!


Odporúčané články:

Strom

Tučniaky verzus plameniaky

Zadrž – Inšpiruj – Odhoď preč

Jednoducho začať...



Autor: DDD, 20.1.2019
Foto: arch