daruj dobro

Strom

Voľakedy sa tradovalo pravidlo: „Postav dom, zasaď strom a sploď dieťa.“ Domy sa stále stavajú, deti sa plodia, ale stromy? Na tie sa akosi zabúda...

Môj život je so stromami spojený už od malička. Mala som asi 2 roky, obaja rodičia boli v práci (to nebolo ako teraz, že 3 roky rodičovská dovolenka) a tak ma strážil dedo. Dedo sa o mňa staral vzorne, až na to, že vždy poobede si dal šlofíka. On áno, ja nie. A tak jedného dňa prišla mamina z práce skôr a skoro odpadla, keď uvidela deda ako spokojne odfukuje na gauči, a ja šťastne sedím pri kochlíkoch s kvetinami, hrabem sa v hline a ochutnávam. Z maminho rozprávania viem, že tam bol fikus a ihličnatý okrasný stromček. Môj favorit bol samozrejme ten stromček, ktorý si to odniesol asi najviac (ale prežil).

Neskôr do môjho života vstúpil strom v podobe mládežníckej organizácie „Strom života“, kde som strávila úžasné roky s úžasnými ľudmi pri úžasných projektoch. Tie priateľstvá trvajú dodnes.



Tým, že sme nemali záhradu ani rodinný dom, k zasadeniu svojho prvého stromu v živote som sa dostala až ako dospelá, spoločne vtedy ešte len s mojím budúcim manželom. Dodnes si to pamätám, ako sme u jeho kamoša na novostavbe boli sadiť stromčeky a pomáhať pri tvorbe záhrady. Bol to zvláštny pocit, zasadiť strom. Robiť niečo, čo tu pravdepodobne zostane dlhšie než my. Robiť niečo, čo úplne dáva zmysel. Robiť niečo dobré a správne. Ten pocit je fantastický, možno aj práve preto zvyknú prezidenti a významné zahraničné návštevy tiež sadiť stromy, ktovie. Vyskúšajte to tiež. Na jar, nie zajtra, v tom snehu a zime, by asi dlhú životnosť ten úbohý strom nemal. I keď, ako jedno čínske príslovie hovorí: „Najlepší čas na vysadenie stromu bol pred 20-timi rokmi. Druhý najlepší čas je práve teraz.“ A vlastne prečo nie? My bývame v Bratislave, vraj na najväčšom sídlisku – Petržalke. Nemáme záhradu, nemáme dom, máme iba byt. A aj napriek tomu máme doma strom.
Začalo to pred pár rokmi s tým, že manžel so synmi robili všelijaké pestovateľské pokusy. Myslela som si, že to, že vypestovali asi päť zázvorov z koreňa je vrchol, ale jedného dňa prídem do detskej izby a tam rastlina asi pol metrová. Pýtam sa muža, že čo to je? A on úplne v pohode, že hruška. Nechápem, ako hruška??? No hruška! Ale veď hruška je strom???! On na to, no a? Stála som tam v nemom úžase, akože my doma na okne v Petržalke pestujeme strom?? Veru je to tak! V októbri mu hovorím, že ten ich pokus asi nevyšiel, lebo všetky listy uschli a opadali. Môže to vyhodiť. A on opäť flegmaticky: „Ale veď to je listnatý strom, na jeseň mu opadávajú listy.“ A naozaj, na jar bol opäť krásny zelený. A keďže podrástol, presťahoval sa z izby na balkón a čaká tam na ďalšiu jar. Na tú jar sa už neviem dočkať ani ja, ako pôjdem von zasadiť ďalší strom.

Ale kým tu je ešte zima, nemôžem vynechať vianočný stromček. Tak ten mám neskutočne rada, nielen preto, že pod ním každý rok Ježiško necháva darčeky, ale aj preto, že každý rok na ňom pribudne nová ozdoba, ktorú niekto z rodiny alebo blízky priatelia vyrobili. Tým vytvára náš vianočný stromček nezameniteľnú atmosféru a vždy počas Vianoc sa u nás doma všetci o čosi viacej usmievame. Myslím, že to bude práve tým stromčekom, na ktorý sa nevieme vynadívať.

 

Tento krásny nápis majú vraj na stromoch v Portugalsku:

Pútnik, ktorý ideš touto cestou a chceš na mňa položiť ruku, vypočuj ma, skôr než mi ublížiš. Som teplo tvojho krbu počas studených zimných nocí. Som ochranný tieň, keď páli slnko. Moje ovocie uhasí tvoj smäd počas tvojej púte. Som trám, ktorý podopiera tvoj dom, som noha tvojho stola, posteľ na ktorej ležíš, latka, z ktorej staviaš svoj čln. Som násada tvojej motyky, dvere tvojej chalupy. Som drevo tvojej kolísky aj rakvy. Som chlieb tvojho dobra a kvet krásy. Pútnik, ak pôjdeš okolo, vypočuj moju prosbu: Neubližuj mi!“


Takýto nápis by potešil určite aj veľa našich stromov u nás na Slovensku. Môj obľúbený strom rastie blízko nášho domu voľne v parku. Je to starý orech ale je neskutočne úžasný. Z času načas ho len tak pozorujem, a keď sa nikto nepozerá chodievam ho aj objať a trošku sa s ním porozprávať. Je úžasný v každom ročnom období a okrem orechov a kyslíka prináša aj taký zvláštny pokoj, že viem, kým tam rastie, všetko je ako má byť. Dokonca už pár krát zachránil moje deti pred mojim hysterickým výbuchom kriku, kedy som radšej odišla do parku objať svoj orech a upokojiť sa.

Apropo kyslík, taká neviditeľná maličkosť, ktorú nám dávajú práve stromy a rastliny. A čo dávame my im?

Veľa slávnych a múdrych ľudí si to uvedomovalo, ako sú stromy dôležité. Napríklad nemecký politik a profesor Theodor Heuss povedal: „Strom je jednoslabičné slovo, ale skrýva v sebe celý svet rozprávok a zázrakov.“

„Človek bez smiechu je ako strom bez kvetov“ povedal zase duchovný guru Osho, a preto si dovolím pridať aj jeden vtípek: Ide opilec po lese a tak zrazu narazí do stromu a hovorí: „Pardón, nehnevajte sa.“ Za chvíľku zase bum a opäť hovorí: „Prepáčte, ja som naozaj nechcel.“ Keď sa to stane asi tak po 15-ty krát, rezignovane si sadne na pník a hovorí: „No nič, radšej počkám, kým ten sprievod prejde...“

Ale vy nečakajte, a šup šup objať nejaký strom. Uvidíte ten príval energie, ktorý sa k vám dostane :)

Odporúčané články:

Tučniaky verzus plameniaky

Zadrž – Inšpiruj – Odhoď preč

Jednoducho začať...



Autor: DDD, 14.1.2019
Foto: DDD