pre mužov

Blázni školou povinní – 4: Stužková, maturita, a iné pohromy

Tri a pol roka ubehlo ako šprint cigáňa pre podporu. Posledný pol rok to bolo opäť o čosi akčnejšie. Najskôr dospelá stužková slávnosť nedospelých detí, príprava na obávanú maturitu a potom že vypadni do života mladíku.

Stužková či skôr paródia na ňu...
Ak si predstavíte niečo medzi dedinským varieté, lacným cirkusom a stužkovou, tak asi nejako podobne vyzerala tá naša. Hneď prvý gól bol fakt, že sme mali naraz traja rovnaké fialové sako. Kameraman nebol kameraman, ale iba týpek čo kameru vlastnil, a podľa toho aj výsledná VHS-ka na pamiatku vyzerala. V jeho ponímaní stužková začínala vtedy, keď už bola úvodná hudba dávno spustená a polka triedy nastúpená. Ten chlap celú dobu stál na jednom mieste a len hýbal kamerou zo strany na stranu, a približoval a odďaľoval obraz. Na zabitie.
Po pár vystresovaných slovách triednej a krstného otca stužkovej nastal čas na pripínanie tých obligátnych stužiek. Predtým však dokázal dať spolužiak triednej šerpu naopak úplne nepochopiteľným spôsobom. Keď sa to môže stať na súťažiach rôznych Miss, tak prečo nie aj u nás? Po občerstvení nastal kultúrny program nekultúrnych koňov. Celý ho v podstate zachránil Čeri, ktorý svojou pantomímou o kulturistovi dostal ľudí do nálady. Padli aj nejaké scénky či živá kapela... a do toho všetkého sa sem tam objavil Čeri v letných bermudách, plutvách, plaveckých okuliaroch, zimnej čiapke, uletenom tričku a za sebou ťahal plastové autíčko so živým akváriom. Bez problémov tak dokázal odpútať pozornosť od ťažkej improvizácie, čo zatiaľ vládla na javisku.
Chápavejší rodičia sa potom zdvihli a bez problémov nechali svojich synov sa zabaviť do jemného pogrcania sa. Pár z nás sa dalo dole ako stužková káže. Nakoľko som bol podľa očitých svedkov až nechutne triezvy, pristala mi úloha zobudiť maximálne zalomeného borca,  ktorý mal asi 120 kíl. To, čo nikto nedokázal za hodinu som mal za 5 minút hotové. Stačilo len vysloviť správnu vetu „Maťkó, poď horé, mám pre teba odloženú vonku vodku“. Vtedy sa ako na povel to telo postavilo, vytackalo sa von, kde hneď aj zabudlo, prečo tam vôbec išlo.        


A kua, už sa to blíži...
Nejako sme to viac - menej všetci doklepali až k maturite. Asi iba okrem jedného, ktorý sa stihol vysypať na motorke a dával sa dlhší čas dokopy ako rozložené Lego. Ledva ho pripustili na praktickú časť, ktorú mu však chcel ten polodementný majster osladiť. Po „predizajnovaní“ auta majster pochopil, že nemá zmysel robiť problémy.

Pred začatím akademického týždňa sme aj my išli hrdo do mesta niečím ako spevom a hrou na gitare otravovať spoluobčanov svojou prítomnosťou a strkaním klobúka pod nos každému, kto by nám mohol prispieť na niečo chmeľovo – špiritusového pôvodu. Ako čisto chalanská trieda to bol trochu problém, lebo chýbali nejaké vyškerené okrasy nohato – minisukňovo - prsnatého pôvodu, ktoré by túto konverzáciu riešili za zvyšok triedy. Ako sme tak s gitarou išli po meste, tak najviac nám dali veksláci pred starým hotelom Kyjev, keď sme spoločne s nimi ručali „Slovenské mamičky“. Ak by tam na nás nabehli vodné delá Ministerstva vnútra, ani by sme sa veľmi nečudovali.
Smädné hlavy a uťahané nohy nás zaviedli do dnes už neexistujúcej pizzerie v strede Obchodnej ulice. Pivo, pizza, vodka, džús a ručalo sa s gitarou ďalej, Tam nás objavila kedysi legendárna bratislavské postavička – štrbavý cigáň s gitarou. Ten dokázal s tromi strunami a šiestimi zubami zahrať a zaspievať asi všetko. Taký mestský jukebox. Za pár pív dal s nami  taký koncert, že dnešné kapely by plakali od závisti.

Akademický týždeň som bral naozaj že poctivo. Drvil som sa do noci. Nestihol so síce ani vidieť tretinu angličtiny, ale z tej by sa hádam dalo nejako vykecať. Angličtinárka bola fajn, prísediaca mala byť bývalá ruštinárka, a vedúci komisie vedel po anglicky asi ako ja napísať švabachom mongolskú operu.

Vyberte si otázku...
Začínali sme praktickou časťou. Najprv sa losovali stroje – sústruhy, pri ktorých sme mali podozrenie, že na nich si točili palcáty ešte husiti. Pár ich bolo celkom ok, pár úplne na šrot a dva ešte fungl nové a ani nevyskúšané. Losovanie som začal hláškou „Kto si vytiahne osmičku, ten si to rovno môže hodiť! Losoval som prvý.... a kua, stroj číslo 8. A dosmial som sa. Tá hrča sa ledva zapla, hádzanie hlavy sústruhu sa podobalo driblovaniu lopty a celé to vydávalo zvuk vnútri sa lámajúceho pekelného stroja. Po konci losovania som prišiel za majstrom so silnou otázkou, či sa dá zmeniť stroj, lebo ak nie, tak som na tom šrote akurát neurobil praktickú časť. Odpoveď znela „Sú tu už iba tie dva nové. Ale riskuješ, lebo sú neni vyskúšané, či sú v poriadku a presné“. So stiahnutými ritnými polkami som to riskol. Výsledok bol hodný originálneho dielu do americkej stíhačky.   
Po monterkovej session sa išlo inteligentno - vedomostne vykecávať v saku. Slovenčina bola fajn, tú som mal v malíčku aj s čitateľským denníkom. Voliteľná angličtina sadla tiež, lebo otázku som si vytiahol presne tú, ktorú som si stihol prečítať pri rannom kakavku s rohlíkom. Ak by som si vybral miesto toho matiku (nehrozí ani v bujnom katastrofickom sne), tak sa ešte teraz kúpem vo vlastnom studenom pote, a tomu je už  nejakých 20 rokov. Teoretická časť odborných predmetov bola famózna. Ruka šmátralka si vylovila moju obľúbenú tému  - špeciálne druhy sústruženia a frézovania. Nejakým omylom to celé suma sumárum vyšlo na maturitu s vyznamenaním.

 

Súvisiace články:

Blázni školou povinní – 1 : Vitajte na odbornej praxi smradi!

Blázni školou povinní – 2: Zapni to, nech to lieta!

Blázni školou povinní – 3: To tak vrieska moja frézka?


Autor: Myshoun, 8.5.2013