pre mužov
Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!
Kto nebol na vojne, ten nie je pravý chlap. Len teraz neviem, či som kompletný chlap, lebo naši tatkovia boli dva roky, a ja som mal šťastie iba na jeden. Zbraň som v ruke držal, strieľať som strieľal, aj pochodovať ma naučili... tak asi budem. Hoci mi vojna vzala rok mladého života, veľa ma aj naučila. A tak som sa rozhodol, že mám právo o vojenčine čo - to napísať.
Odvod
Každý mladý chalan tam raz musel. Niekomu sa to podarilo vybaviť, niekomu nie. Buď mal ploché nohy ako pravítko, alebo bol slepý ako týždeň zdochnutý pes, či hluchý ako delostrelecký kôň, alebo zafungovali známosti – a ten ktorý synáčik nebol vhodný pre armádu.
Stojím v rade pred odvodovú komisiu a počujem „Dovolíte?“ Pozriem sa okolo seba, všetci pokojne stoja, nikto sa nikam netlačí. „Vojak, dovolíte?“ Keďže som nebol vojak a nikoho som takého akčného nevidel, tak som stál ďalej. Ale to už podo mnou vrieskal akýsi ohviezdičkovaný piadimužík v uniforme. Niečo vyše záhradného trpaslíka, ale reval ako celý pluk. Po zvážení hmotnosti, zmeraní výšky... prišiel rad na trochu ponižujúci bod celého odvodu. Lekár s gumenou rukavičkou a slastným úsmevom na tvári sa mi chcel pozrieť do môjho cteného kakaového otvoru. „Mne sa žiadny buzík nebude kukať do zadku, a rukou už vôbec nie“... na to spoza stola odvodovej komisie vyskočil mne už známy piadimužík a vyvreskoval niečo o tom, že mi ešte ukáže buzíkov. Najhoršie slovo toho dňa bolo: Odvedený!
... o nejaký čas sa mi dostala do rúk biela obálka s hnedým pruhom. Zlá predtucha bola na svete - povolávací rozkaz. A maličký major neklamal. Čakala na slovenská prdel sveta. Zámerne nebudem uvádzať konkrétne vojenské posádky, ani žiadne mená dôstojníkov, pretože prehnití imperialisti čakajú iba na zaváhanie pracujúceho ľudu, aby zlomili jeho vôľu budovať lepšie zajtrajšky... takto nás to ešte učili : )
„Když mě brali za vojáka
stříhali mě dohola
já vypadal jsem jako blbec
jak i všichni dokola-la-la-la
jak i všichni dokola“
(Jaromír Nohavica: Když mě brali za vojáka)
Cesta tam...
Viem si predstaviť aj krajšie ráno, ako sa budiť s predstavou, že dnes cestujem na vojnu. Ráno ma tatko odprevadil na autobusovú stanicu so slovami „Ja som bol čatár, tak ma synko nesklam“. Približovanie sa k cieľu trvalo hodiny, a keďže nás tam bolo pomerne veľa chalanov, tak sme nejako uhádli, že budeme mať najbližší čas spoločný osud. Začala kolovať fľaša domácej, padali žartíky a aj rady čo a ako. Vystupováááť. Vyšli sme z autobusu a okolie zčernalo, nie počasím, ale neprispôsobivou vrstvou domorodcov. Začína to zaujímavo. Cestu ku kasárňam nám ukázala vetchá babička, ktorá sa potom prežehnala. Neskôr som aj zistil prečo. Pri vchode nás čakal opitý silne pigmentovaný strážny v špinavých maskáčoch. „Myšííí, myšičkíííí.... čo dobré mi nesiete?“ Cestou cez buzerák na nás starší vojaci pokrikovali povzbudivé slová ako „Tu si to hodíte“, „Vyj**baní paštikári“ alebo „Skapete všetci“. Keďže mali IQ mreže, za ktorou kričali, tak sme to brali športovo. Zobrali nám civil, nahnali nás do spŕch, zobrali nám všetko jedlo a nápoje čo sme si doniesli (väčšinu si potom odniesli domov dôstojníci). Nechali nám iba časť cigariet a šumáky.
Veľká rada znamenala, že sa niečo rozdáva zadarmo. A skutočne. “Kolkátku máš nohu?“ Devinu. „Odkiaľ si?“ Blava. „Chlapci, pánovi z Blááávy doneste vychádzkovú obuv na mieru“. Na šírku bola fajn, iba do dĺžky bola trinástka. Blbeček za okienkom sa uškrnul a povedal „Keby som bol sviňa, dám ti sedmičky“. Chlapec za mnou mal tiež devinu nohu a dostal deviny. Pointa bola v tom, že býval v blízkej dedinke k tejto riti riťovatej.
Ledva sme si sadli na izbe, došiel prvý zakomplexovaný kripel. „Do piať minút davajte cigaretle a šumák myšiská zapráskané“ a buchol na stred izby plastovú fľašu. Po piatich minútach sa vrátil, a vo fľaši mal akurát tak napadaný prach. Po ďalších piatich minútach došlo podobných kriplov asi sedem a s nimi niečo ako dvojité skrine - wrestler Hulk Hogan a ten druhý ako mladší brat King Konga. V tej chvíli sme by sme našli aj dvanásť chodov ako z luxusnej francúzskej reštaurácie. Po klikovaní za trest sme išli konečne spať.
Prvý presun do ďaleka
Ráno sa pískol o 4:00 budíček. Dostali sme pokus o raňajky a hnali nás s celým výstrojom do autobusu. Po pár hodinách sme vystupovali do šialenej hmly, zimy a nekonečného krákania vrán.
... pokračovanie nabudúce!
Súvisiace články:
Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!
Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!
Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený
Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy
Zápisky z vojny 5: .. je ti zima vojačik? Akl áno, tak smola!
Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!
-
nová fotogaléria
... staršie fotogalérie
-
nové video
... staršie videá